Aby malo Bernolákovo po Popluhárovom odchode v Slovane opäť zastúpenie, prišiel v roku 1959 Cvetler. Prišiel ako čiperné pravé krídlo, sotva s priemernými parametrami tela, bol však rýchly ako vietor, priniesol vzruch aj na tribúny. Nielen to, on sa aj často dostával do šancí, čo dvíhalo divákov zo sedadiel. Ale, pričasto aj zahadzoval, čo tiež vyvolávalo ozveny a zalamovanie rukami. Lajko vydržal v belasom drese plných desať rokov a dosiahol rad pekných úspechov. Štyrikrát bolo mužstvo za jeho pôsobenia druhé a 3-krát vyhralo Čs. pohár. Medzi tým ho 3-krát povolali do čs. juniorského družstva, 6-krát do B-mužstva a 7-krát si zahral v olympijskom. A práve v ňom, roku 1964 v Japonsku, získal striebornú olympijskú medailu, ktorá má vysokú hodnotu. Po Chile 1962 mu tréneri V. Jíra a R. Vytlačil dôverovali a dvakrát ho povolali aj do A-mužstva ČSSR. Zahral si proti Taliansku vo Florencii (0:0) a proti Juhoslávii v Prahe (2:3). S našimi najlepšími hráčmi: Schrojfom, Lálom, Pluskalom, Popluhárom, Bombom, Geletom, Masopustom a v útoku s Pospíchalom, Schererom, Kvašňákom. Ostali pekné spomienky. Bol to základ aj pre nomináciu na OH, trénerov presvedčil. V našej lige (Slovan, Zbrojovka Brno) zohral 300 zápasov a dal 80 gólov. Keby sme zarátali tri ročníky v belgickom Standarde Liége, bol by jednoznačne v klube stovkárov. Dokonca tam aj neoficiálne patrí. Práve v Belgicku zažil Lajko azda väčšiu slávu než v Bratislave. Patril tam medzi hviezdy. Tri ročníky bol ako záložník druhým najlepším strelcom mužstva, hneď za chýrnym Takáčom. Dvakrát tam bol majstrom, v EPM bolo mužstvo postrachom najlepších a hralo aj štvrťfinále. Dvakrát vyhralo Belgický pohár a tretí rok bolo vo finále PVP. Tú trofej však získal dávno predtým v Slovane. V Belgicku vtedy hral aj Horváth, Kvašňák, Vacenovský, ale on ich v popularite jasne prevýšil. Pekná bilancia na záver kariéry.
