Začal sa baviť s loptou na michalovskom gymnáziu, no len čo zmaturoval, už hral v roku 1942 prvý ligový zápas za Sláviu Prešov. Dovtedy futbalový majstrovský zápas ani nevidel. Jeho mužstvo však vtedy vyhralo nad Trnavou 4:1, on dal tri góly a razom sa stal miláčikom mesta. Chcel však študovať na vysokej škole, preto sa vybral do Bratislavy. Trénoval na Tehelnom poli a zápasy chodil hrať na východ. Samozrejme, že to nebolo normálne a nebolo ho ani treba veľmi prehovárať, aby podpísal prestupové lístky. Na jar 1943 bol už belasý a v spoločnosti J. Arpáša, Tegelhoffa, Luknára a Podhradského stále hrával a získal aj titul majstra Slovenska. Medzi velikánmi však dával málo gólov, a preto ho tréner F. Daučík preradil do zálohy. Tam bolo potom roky jeho pravé miesto. Stal sa motorom mužstva, ukázal veľkú vitalitu a schopnosti organizovať hru. Bol reprezentantom Slovenska a od jesene 1946 aj ČSR. Sedemkrát si zahral s levíčaťom na prsiach. Keď absolvoval elektrotechnický odbor na technike, chcel sa špecializovať na rádiotechniku. Odišiel na skusy do Francúzska, kde hral rok za CA Paríž. Vrátil sa však a s J. Balážim utvoril skvelú záložnú dvojicu, ktorá bola základom peknej a efektívnej hry mužstva. Hovorilo sa o nej aj v najväčších kluboch Európy. Jozef bol, samozrejme, aj na slávnom zájazde ŠK v Mexiku v roku 1948. Nemohol naň spomínať v dobrom. Hneď v prvom zápase proti Atlante (2:0) sa zranil a viac si nezahral, hoci zranenie bolo na nerovnom trávniku nezavinené. Tréner F. Daučík tvrdil pri hodnotení zájazdu, že keby sa to nebolo stalo, Slovan neprehrá v Mexiku ani jediný zápas. Karel musel skončiť, koleno sa už nedalo napraviť. Futbalový aj skutočný inžinier dva roky trénoval Piešťany, potom išiel do Prešova, trochu hral (do r. 1955), ale najmä trénoval a odovzdával neoceniteľné služby. Zatrénoval si aj v iných mestách, ba aj v Kostarike a Kuvajte, aby oprášil svoje bohaté znalosti cudzích jazykov.