Výmena trávnika a kompletné dovybavenie príslušnej infraštruktúry Národného futbalového štadióna.
Obdobie 10/2024, Suma príspevku 684.983,04 EUR
Tonko pochádza z Kysaku, kde mu otec čoskoro zomrel a matka sa musela starať o šesť detí. Bola rada, keď vybehli von a hrali sa na blízkom ihrisku s loptou. Počas vojny poslala „toho nášho“ do Bratislavy k príbuzným. Prišla aj rodina, ale po vojne sa vrátili späť. Aj na východe sa však život zmenil, a tak sa vrátili do hlavného mesta. Funkcionári ŠK o Tonkovi vedeli už skôr a roku v 1953 ho aj zaregistrovali. Jeho vzormi boli Reimann, Benedikovič, Tegelhoff, Vičan... A zrazu sa ocitol medzi nimi ako kandidát na spoluhráča. Do ligy sa dostal, keď povyrástol, až v ročníku 1957/1958. Jedenásť rokov hral v najvyššej súťaži a predstavte si, ani raz vtedy nebol Slovan majstrom. „Iba“ trikrát získal Čs. pohár. Hoci jeho trénermi boli také esá ako A. Bulla, V. Vanák, L. Šťastný, J. Ember, K. Borhy a v reprezentácii R. Vytlačil. Tí z neho urobili jedného z najsvedomitejších futbalistov, akých sme poznali. Mal príkladný vzťah ku hre, klubu i k vlasti. Stal sa dlhoročným kapitánom belasého mužstva, neskôr aj trénerom, tajomníkom klubu, členom výboru i zástupcom Slovana v SFZ. Bol vitálny, pružný, bojovný, húževnatý. Nikdy nebol so sebou spokojný, vážil si, že môže hrať, všetko robil s láskou. Keď R. Vytlačil zostavoval mužstvo na OH v Japonsku v roku 1964, nielenže ho vybral, ale urobil aj kapitánom. Doviezol striebornú medailu s deviatimi Slovákmi v kádri. Prehrali iba vo finále s Maďarskom 1:2 pred 70 000 divákmi. Dvadsať ráz viedol olympionikov do boja a bol príkladom vernosti Slovanu. Vlastne stále je, veď ho zastupuje v štruktúrach SFZ už roky, najnovšie je členom disciplinárnej komisie. Do reprezentačného A-mužstva sa nedostal iba preto, že na mieste pravého obrancu bola veľká konkurencia. Vôbec nie náhodou je držiteľom Ceny fair play Ivana Chodáka. Zostáva stále v pamäti fanúšikov, či už ako hráč, tréner, alebo funkcionár. Má stále skutočné belasé a slovenské srdce.
