Výmena trávnika a kompletné dovybavenie príslušnej infraštruktúry Národného futbalového štadióna.
Obdobie 10/2024, Suma príspevku 684.983,04 EUR
Je to ďalší zo zlatých chlapcov Pohára víťazov pohárov, ktorí sa v roku 1969 radovali z veľkého triumfu. A hneď potom aj z federálneho titulu. K obidvom týmto úspechom prispel Vlado veľkou mierou. Najmä preto, že mal práve vtedy vrcholnú formu a pravidelne hrával. Spolu strávil v belasom drese 8 ročníkov ako prvoligový hráč. Po odchode A. Horvátha do zahraničia ho nahradil práve on, a to nielen v Slovane, ale aj v reprezentácii. V roku 1971 nevynechal ani jediné medzištátne stretnutie. Vtedy mal už za sebou majstrovstvá sveta v Mexiku, ktoré síce nedopadlo oslnivo, ale náš stopér mal stále dôveru trénerov aj nástupcov J. Marka. Bol reprezentantom v rokoch 1969 – 1972, spolu 13-krát. Obranca, ktorý bol všestranným hráčom. Azda aj preto, že „pôvodným povolaním“ bol gymnasta a ovládal svoje telo ako málokto. Vedel kontrolovať pohyby, spevňovať svaly, kde bolo práve treba, nechýbala mu disciplína ani verva. Čo bolo treba urobiť, to urobil, rýchlo, tvrdo a presne. Nebol obrom obrany, ale vďaka výskoku hlavičkoval ako ostatní veľkí. Prišiel z Rimavskej Soboty, v doraste sa trochu zocelil a ako 21-ročný už nastúpil v lige. Hrával najčastejšie s Vencelom, Schrojfom, Urbanom, Popluhárom, Venglošom, A. Horváthom, Mutkovičom, Hrdličkom, Joklom, Adamcom, Cvetlerom, Obertom... Čo meno – to pojem, maják Slovana. Končil s K. Göghom, Zlochovcami, Ondrušom, Pivarníkom, Čapkovičovcami, L. Móderom, Švehlíkom, Masným..., čo bola ďalšia várka doteraz nenapodobiteľných hráčov. Keď skončil, hneď začal trénovať juniorov Slovana a potom pokračoval v rôznych mestách Slovenska, v Dun. Strede, Košiciach, Interi ZŤS, ŠKP v Bratislave a odskočil si aj do Rakúska. Škoda by bolo nevyužiť veľké futbalové vedomosti. Získal ich od najlepších trénerov, prvotriednych spoluhráčov a aj škola niečo dala. Preto je Vlado sebavedomý tréner, ktorý sa nikdy netriasol pred funkcionármi a prípadnou stratou stoličky.
