Bol ešte ve¾mi malý, keï sa rodina pris�ahovala z rodných Solèian do Bratislavy. Bývali na Tehelnom poli, šarvanci sa tam hrávali a raz sa vybrali na štadión k tajomníkovi a oznámili: „Chceme za Slovan hra�.“ To bolo v roku 1960 a o desa� rokov hral Ondruš v ligovom mužstve. S výnimkou vojenskej služby v B. Bystrici zotrval v belasom drese do roku 1981. Potom skúšal, ako chutí zahranièný futbal v FC Brugge, FC Thonon i FC Biel. Skonèil po zranení v roku 1989. Èo všetko sa medzi tým udialo? V našej lige zohral 226 zápasov, so zahraniènými by to bolo okolo 300. Ako stopér dal 38 gólov! Bol kapitánom mužstva a majstrom ès. republiky v rokoch 1974 a 1975 i Ès. pohára 1974. V rokoch 1974 – 1980 58-krát reprezentoval ÈSSR a 8-krát skóroval. Tridsa�krát bol kapitánom. Aj na ME (1976), keï získal v Juhoslávii zlatú medailu, aj na ME 1980, keï sa vracal z Talianska s bronzom. Považovali ho za jedného z najlepších stredných obrancov Európy, prirovnávali k F. Beckenbauerovi. Bol šiestym futbalistom Európy 1976, druhý v ÈSSR a v rokoch 1974, 1975 a 1977 tretí. V ankete storoèia na Slovensku skonèil hneï za Popluhárom a Adamcom na tre�om mieste. Jeho vizitka je nesmierne bohatá. Bol majákom našej obrany, nesmierne ctižiadostivým mužom – èo si zaumienil, musel dokáza�. Bol dôstojným nástupcom Popluhára, ktorý chcel vždy ví�azi� a by� najlepší. Všetci, s ktorými hral, by vám to potvrdili. Vždy perfektne obleèený, komunikatívny. Na trávniku ako kremeò, húževnatý, vitálny, emotívny, so silnou vô¾ou. Odohral za sebou aj 30 medzištátnych zápasov, v priebehu štyroch rokov nastúpil 35-krát. Na ME v Belehrade priam oslnil divákov i odborníkov. Slovan stále miluje i navštevuje. Mal v òom rôzne funkcie ba bol aj predsedom klubu. Po ukonèení èinnosti ostal ži� neïaleko Lausanne vo Švajèiarsku. Len tak, lebo sa mu tam zapáèilo.
















