Je to ïalší zo zlatých chlapcov Pohára ví�azov pohárov, ktorí sa v roku 1969 radovali z ve¾kého triumfu. A hneï potom aj z federálneho titulu. K obidvom týmto úspechom prispel Vlado ve¾kou mierou. Najmä preto, že mal práve vtedy vrcholnú formu a pravidelne hrával. Spolu strávil v belasom drese 8 roèníkov ako prvoligový hráè. Po odchode A. Horvátha do zahranièia ho nahradil práve on, a to nielen v Slovane, ale aj v reprezentácii. V roku 1971 nevynechal ani jediné medzištátne stretnutie. Vtedy mal už za sebou majstrovstvá sveta v Mexiku, ktoré síce nedopadlo oslnivo, ale náš stopér mal stále dôveru trénerov aj nástupcov J. Marka. Bol reprezentantom v rokoch 1969 – 1972, spolu 13-krát. Obranca, ktorý bol všestranným hráèom. Azda aj preto, že „pôvodným povolaním“ bol gymnasta a ovládal svoje telo ako málokto. Vedel kontrolova� pohyby, spevòova� svaly, kde bolo práve treba, nechýbala mu disciplína ani verva. Èo bolo treba urobi�, to urobil, rýchlo, tvrdo a presne. Nebol obrom obrany, ale vïaka výskoku hlavièkoval ako ostatní ve¾kí. Prišiel z Rimavskej Soboty, v doraste sa trochu zocelil a ako 21-roèný už nastúpil v lige. Hrával najèastejšie s Vencelom, Schrojfom, Urbanom, Popluhárom, Venglošom, A. Horváthom, Mutkovièom, Hrdlièkom, Joklom, Adamcom, Cvetlerom, Obertom... Èo meno – to pojem, maják Slovana. Konèil s K. Göghom, Zlochovcami, Ondrušom, Pivarníkom, Èapkovièovcami, L. Móderom, Švehlíkom, Masným..., èo bola ïalšia várka doteraz nenapodobite¾ných hráèov. Keï skonèil, hneï zaèal trénova� juniorov Slovana a potom pokraèoval v rôznych mestách Slovenska, v Dun. Strede, Košiciach, Interi Z�S, ŠKP v Bratislave a odskoèil si aj do Rakúska. Škoda by bolo nevyuži� ve¾ké futbalové vedomosti. Získal ich od najlepších trénerov, prvotriednych spoluhráèov a aj škola nieèo dala. Preto je Vlado sebavedomý tréner, ktorý sa nikdy netriasol pred funkcionármi a prípadnou stratou stolièky.
















