Aby malo Bernolákovo po Popluhárovom odchode v Slovane opä� zastúpenie, prišiel v roku 1959 Cvetler. Prišiel ako èiperné pravé krídlo, sotva s priemernými parametrami tela, bol však rýchly ako vietor, priniesol vzruch aj na tribúny. Nielen to, on sa aj èasto dostával do šancí, èo dvíhalo divákov zo sedadiel. Ale, prièasto aj zahadzoval, èo tiež vyvolávalo ozveny a zalamovanie rukami. Lajko vydržal v belasom drese plných desa� rokov a dosiahol rad pekných úspechov. Štyrikrát bolo mužstvo za jeho pôsobenia druhé a 3-krát vyhralo Ès. pohár. Medzi tým ho 3-krát povolali do ès. juniorského družstva, 6-krát do B-mužstva a 7-krát si zahral v olympijskom. A práve v òom, roku 1964 v Japonsku, získal striebornú olympijskú medailu, ktorá má vysokú hodnotu. Po Chile 1962 mu tréneri V. Jíra a R. Vytlaèil dôverovali a dvakrát ho povolali aj do A-mužstva ÈSSR. Zahral si proti Taliansku vo Florencii (0:0) a proti Juhoslávii v Prahe (2:3). S našimi najlepšími hráèmi: Schrojfom, Lálom, Pluskalom, Popluhárom, Bombom, Geletom, Masopustom a v útoku s Pospíchalom, Schererom, Kvašòákom. Ostali pekné spomienky. Bol to základ aj pre nomináciu na OH, trénerov presvedèil. V našej lige (Slovan, Zbrojovka Brno) zohral 300 zápasov a dal 80 gólov. Keby sme zarátali tri roèníky v belgickom Standarde Liége, bol by jednoznaène v klube stovkárov. Dokonca tam aj neoficiálne patrí. Práve v Belgicku zažil Lajko azda väèšiu slávu než v Bratislave. Patril tam medzi hviezdy. Tri roèníky bol ako záložník druhým najlepším strelcom mužstva, hneï za chýrnym Takáèom. Dvakrát tam bol majstrom, v EPM bolo mužstvo postrachom najlepších a hralo aj štvr�finále. Dvakrát vyhralo Belgický pohár a tretí rok bolo vo finále PVP. Tú trofej však získal dávno predtým v Slovane. V Belgicku vtedy hral aj Horváth, Kvašòák, Vacenovský, ale on ich v popularite jasne prevýšil. Pekná bilancia na záver kariéry.
















