Tonko pochádza z Kysaku, kde mu otec èoskoro zomrel a matka sa musela stara� o šes� detí. Bola rada, keï vybehli von a hrali sa na blízkom ihrisku s loptou. Poèas vojny poslala „toho nášho“ do Bratislavy k príbuzným. Prišla aj rodina, ale po vojne sa vrátili spä�. Aj na východe sa však život zmenil, a tak sa vrátili do hlavného mesta. Funkcionári ŠK o Tonkovi vedeli už skôr a roku v 1953 ho aj zaregistrovali. Jeho vzormi boli Reimann, Benedikoviè, Tegelhoff, Vièan... A zrazu sa ocitol medzi nimi ako kandidát na spoluhráèa. Do ligy sa dostal, keï povyrástol, až v roèníku 1957/1958. Jedenás� rokov hral v najvyššej sú�aži a predstavte si, ani raz vtedy nebol Slovan majstrom. „Iba“ trikrát získal Ès. pohár. Hoci jeho trénermi boli také esá ako A. Bulla, V. Vanák, L. Š�astný, J. Ember, K. Borhy a v reprezentácii R. Vytlaèil. Tí z neho urobili jedného z najsvedomitejších futbalistov, akých sme poznali. Mal príkladný vz�ah ku hre, klubu i k vlasti. Stal sa dlhoroèným kapitánom belasého mužstva, neskôr aj trénerom, tajomníkom klubu, èlenom výboru i zástupcom Slovana v SFZ. Bol vitálny, pružný, bojovný, húževnatý. Nikdy nebol so sebou spokojný, vážil si, že môže hra�, všetko robil s láskou. Keï R. Vytlaèil zostavoval mužstvo na OH v Japonsku v roku 1964, nielenže ho vybral, ale urobil aj kapitánom. Doviezol striebornú medailu s deviatimi Slovákmi v kádri. Prehrali iba vo finále s Maïarskom 1:2 pred 70 000 divákmi. Dvadsa� ráz viedol olympionikov do boja a bol príkladom vernosti Slovanu. Vlastne stále je, veï ho zastupuje v štruktúrach SFZ už roky, najnovšie je èlenom disciplinárnej komisie. Do reprezentaèného A-mužstva sa nedostal iba preto, že na mieste pravého obrancu bola ve¾ká konkurencia. Vôbec nie náhodou je držite¾om Ceny fair play Ivana Chodáka. Zostáva stále v pamäti fanúšikov, èi už ako hráè, tréner, alebo funkcionár. Má stále skutoèné belasé a slovenské srdce.
















