Zaèal sa bavi� s loptou na michalovskom gymnáziu, no len èo zmaturoval, už hral v roku 1942 prvý ligový zápas za Sláviu Prešov. Dovtedy futbalový majstrovský zápas ani nevidel. Jeho mužstvo však vtedy vyhralo nad Trnavou 4:1, on dal tri góly a razom sa stal miláèikom mesta. Chcel však študova� na vysokej škole, preto sa vybral do Bratislavy. Trénoval na Tehelnom poli a zápasy chodil hra� na východ. Samozrejme, že to nebolo normálne a nebolo ho ani treba ve¾mi prehovára�, aby podpísal prestupové lístky. Na jar 1943 bol už belasý a v spoloènosti J. Arpáša, Tegelhoffa, Luknára a Podhradského stále hrával a získal aj titul majstra Slovenska. Medzi velikánmi však dával málo gólov, a preto ho tréner F. Dauèík preradil do zálohy. Tam bolo potom roky jeho pravé miesto. Stal sa motorom mužstva, ukázal ve¾kú vitalitu a schopnosti organizova� hru. Bol reprezentantom Slovenska a od jesene 1946 aj ÈSR. Sedemkrát si zahral s levíèa�om na prsiach. Keï absolvoval elektrotechnický odbor na technike, chcel sa špecializova� na rádiotechniku. Odišiel na skusy do Francúzska, kde hral rok za CA Paríž. Vrátil sa však a s J. Balážim utvoril skvelú záložnú dvojicu, ktorá bola základom peknej a efektívnej hry mužstva. Hovorilo sa o nej aj v najväèších kluboch Európy. Jozef bol, samozrejme, aj na slávnom zájazde ŠK v Mexiku v roku 1948. Nemohol naò spomína� v dobrom. Hneï v prvom zápase proti Atlante (2:0) sa zranil a viac si nezahral, hoci zranenie bolo na nerovnom trávniku nezavinené. Tréner F. Dauèík tvrdil pri hodnotení zájazdu, že keby sa to nebolo stalo, Slovan neprehrá v Mexiku ani jediný zápas. Karel musel skonèi�, koleno sa už nedalo napravi�. Futbalový aj skutoèný inžinier dva roky trénoval Pieš�any, potom išiel do Prešova, trochu hral (do r. 1955), ale najmä trénoval a odovzdával neocenite¾né služby. Zatrénoval si aj v iných mestách, ba aj v Kostarike a Kuvajte, aby oprášil svoje bohaté znalosti cudzích jazykov.
















