ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Alexander Horváth, legendárny obranca a kapitán Slovana Bratislava, nás v stredu navždy opustil vo veku nedožitých 84 rokov. ŠK Slovan Bratislava vyjadruje rodine a pozostalým úprimnú sústrasť. Česť a sláva pamiatke našej klubovej legendy.

Alexander Horváth prišiel do Slovana Bratislava zo Žiliny v roku 1963. V silnej konkurencii si rýchlo vybudoval pevné miesto v zostave a nastupoval vedľa ďalšej legendy Jána Popluhára. Stal sa kapitánom Slovana, s ktorým v roku 1969 dosiahol najväčší úspech v dejinách československého klubového futbalu. S kapitánskou páskou viedol belasých za ziskom PVP a po úspešnom finále v Bazileji s Barcelonou zdvihol nad hlavu víťaznú trofej.

O to krajšie bolo, keď z Belgicka, kde žil, pricestoval v máji 2019 do Bratislavy. Na pozvanie klubu sa osobne zúčastnil na oslavách storočnice, ktorá bola spojená s pripomienkou 50. výročia víťazstva v PVP. Spolu s ďalšími členmi víťazného tímu a rodinnými príslušníkmi tých, ktorí sa tejto chvíle nedožili, zožal potlesk zaplneného štadióna a siahol si na priamu repliku pohára PVP, ktorú Slovan získal do trvalej držby. Aj po rokoch mu fanúšikovia aplaudovali za všetko, čo pre najslávnejší slovenský klub odviedol.

O osobnosti Alexandra Horvátha svedčia aj slová, ktoré predniesol v máji 2019 na letisku vo Viedni, kde ho oficiálne privítali zástupcovia klubu. Už vtedy sa o ňom právom hovorilo ako o legende klubu, veď to bol on, kto viedol belasých v najslávnejšom zápase klubovej histórie. "Veľa ľudí o mne hovorí ako o legende. Ja sa za ňu však nepovažujem. Ako hráč som len robil to, čo bolo treba, či už pre ľudí alebo pre klub,“ tak zneli slová Alexandra Horváth.

Česť a sláva jeho pamiatke.

Medailón Alexandra Horvátha

Prišiel na Tehelné pole zo Žiliny roku 1963, teda po Čile, keď Dynamo Žilina vypadlo z najvyššej súťaže a on nechcel hrať v druhej lige. Slovan mal vtedy dosť výborných obrancov, ale Šaňo sa konkurencie nebál, vedel, čo dokáže. Čoskoro si vedľa Popluhára vybojoval pevné miesto. Bol tiež vysoký, výborne stavaný, elegantný i húževnatý a nekompromisný v súbojoch. S Popluhárom a Plassom hrával aj v reprezentácii. V rokoch 1964 – 1970 nastúpil za Československo 26-krát. Za vrchol kariéry však považuje ročník 1968 – 1969, keď ako kapitán mužstva priviedol belasých k víťazstvu v PVP nad Barcelonou a zahral si v silnej skupine MS 1970 v Mexiku.

Niekoľkokrát bol aj kapitánom čs. reprezentácie. V Slovane bol 7 rokov a už pred MS v Mexiku mu sľúbili, že bude môcť odísť do zahraničia. Vybral si Belgicko a RWD Molenbeek. Odišiel, dobre sa mu darilo, no ani netušil, že po dvoch rokoch skončí. Roztrhla sa mu totiž achilovka, nasledovali operácie, rehabilitácia, strata formy. Na vrchol sa už nedostal. Trénoval dorastencov i B-mužstvo Molenbeeku, ba bol trénerom aj v kolektíve Anderlechtu. Rozhodol sa s manželkou aj s dvoma synmi, že ostanú v Bruseli ako emigranti. Z vyučeného zámočníka sa stal dekoratér a so starším synom začali podnikať, mladší išiel hrať futbal do Malagy. Nikdy sa nesťažoval, že by mu niečo chýbalo. Až po 23 rokoch sa odvážil prísť domov, do Žiliny a Bratislavy. Mesto takmer nepoznával, no priateľstvo so spoluhráčmi obnovil. Bolo o čom rozprávať i spomínať. Odvtedy prichádzal často, fanúšikovia nezabudli. V ankete Futbalista storočia ho zaradili medzi 25 najlepších.