ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Je pochopiteľné, že fanúšik primárne vidí, čo hráč predvedie na ihrisku, či mu vyjde prihrávka, kľučka, alebo či strelí vytúžený gól. Každý z hráčov má však za sebou aj svoj ľudský príbeh a ľudskú stránku. A príbeh Rafaela Rataa patrí medzi tie neobyčajné. Ofenzívny Brazílčan vyrastal v aglomerácii Sao Paulo, a už ako malý vnímal futbal ako kľúč k lepšiemu životu pre seba i rodinu. Tento boj našťastie zvládol, a futbalu vďačí za veľa. Veď mnohí jeho kamaráti, s ktorými vyrastal, už nie sú medzi nami a doplatili na nástrahy miestneho života...

Prinášame vám exkluzívny životný príbeh a rozhovor s Rafaelom Rataom. Tento rozhovor sme zverejnili aj v novoročnom vydaní magazínu ŠK Slovan. 

V akom brazílskom meste si vyrastal?

Vyrastal som v meste Sumaré, ktoré patrí do aglomerácie Sao Paulo. V Sumaré žije necelých 300 000 obyvateľov, čiže na Brazíliu je to malé, tiché mestečko. Moja rodina tam žije doteraz. Odmalička som si vytvoril vzťah k Sao Paulo.

Mnohí brazílski futbalisti začínajú s futbalom na škvarových či betónových ihriskách. Môžeš priblížiť svoje futbalové začiatky?

Moje začiatky neboli iné než také, aké poznáte z rôznych dokumentov či filmov o futbalistoch z Južnej Ameriky. Aj ja som najprv hrával s kamarátmi na ulici, na betóne. Bránou boli dva kamene alebo vstupná brána do susedovho domu, ktorý sa na nás kvôli tomu vždy hneval a nadával nám. Boli to však krásne časy. Dnešná doba je iná, deti sa toľko nehrávajú na uliciach ako my v časoch, keď som vyrastal. Zápasy boli napínavé a nechýbal im náboj. Odmenou pre víťaza bola napríklad vychladená Pepsi Cola. Ani neviete, ako v tej horúčave a po vypätom zápase na ulici padla vhod (úsmev).

Kedy si začal snívať o tom, že sa raz budeš futbalom aj živiť?

Od svojich siedmich rokov som sníval, že raz budem futbalista. Mal som vzory v rodine. Otec hral futbal, i keď nie na profesionálnej úrovni. Vždy ma však viedol k športu a podporoval ma vo futbalovom raste. Rovnako ako aj moji strýkovia, tiež futbalisti.

Pôsobil si v slávnej akadémii Sao Paulo, kde pri veľkom počte brazílskych talentov rozhodne nie je ľahké sa dostať a presadiť. Ako si sa dostal do elitnej akadémie?

Prvýkrát som sa začal futbalu serióznejšie venovať v Limere, čo bola akoby futbalová škola, ktorá vyhľadávala talentovaných hráčov. Vďaka tomu sme sa dostávali na rôzne turnaje, jedným z nich bol Paulista Cup, ktorý je známy aj na seniorskej úrovni. Je to aj veľký mládežnícky turnaj. Raz sme na ňom hrali proti Sao Paulo a prehrávali sme 0:1. Dal som však dva góly a otočil som na 2:1 v náš prospech. V Sao Paulo si ma všimli a pozvali ma na týždňovú skúšku. Bola to poriadne tvrdá skúška, avšak uspel som, a tak som sa stal členom miestnej Akadémie. Získal som tam základy, z ktorých čerpám doteraz.

Bol si odmalička tak ofenzívne ladený ako teraz?

Ešte viac než teraz (úsmev). Odmala ma to ťahalo dopredu, chcel som strieľať góly. Po príchode do Európy som však zmenil svoj štýl hry a zameral som sa viac aj na bránenie. Viac som sa musel zamerať aj na taktické veci.

Ktorého slávneho Brazílčana považuješ za svoj vzor?

Jednoznačne Ronalda. Keď som bol malý, sledoval som, ako dával za Brazíliu góly na majstrovstvách sveta. Bol fenomenálny v tom, že nielen dával góly, ale dokázal aj zrýchliť hru a pripraviť šance pre spoluhráčov. Odmalička som k nemu vzhliadal a chcel som hrať tak ako on.

Zostaňme ešte v Brazílii. Táto krajina je známa aj sociálnymi rozdielmi a napríklad Sao Paulo, v blízkosti ktorého si žil, aj vysokou mierou kriminality. V akých podmienkach si v Brazílii vyrastal?

Úprimne poviem, že moje detstvo a dospievanie nebolo ľahké. Podmienky na život neboli a ani nie sú také ako v Európe, v rodinnom rozpočte sme sa museli výrazne uskromniť. Keď som dospieval, tak sa moji rodičia rozviedli, čo som bral veľmi ťažko. Zostali sme s mamou a starším bratom, ktorý bol vždy mojou oporou. Žili sme v blízkosti štvrti známej ako „favela,“ čiže niečo podobné ako známe slumy s chatrčami. Favela je však o niečo lepšia ako slum. Futbal bol mojím únikom z niekedy nie úplne radostnej reality a šancou na to, ako zmeniť svoj život smerom k lepšiemu.

Môžeš byť konkrétnejší?

Začal som sa seriózne venovať futbalu a dostal som sa do Európy. Mnohí moji kamaráti, s ktorými som v Brazílii vyrastal, už nie sú medzi nami. Doplatili na gangy a kriminalitu, niektorí sa stali obeťami vrážd. Neďaleko od miesta, kde sme žili, bolo jazero. Párkrát som tam na vlastné oči videl plávať mŕtvoly. Boli to skutočne silné a pre ľudí, ktorí žijú na Slovensku, možno až nepredstaviteľné veci. Na druhej strane, teraz si ešte viac vážim to, čo mám, a čo som dosiahol. Možno aj futbalu vďačím za to, že žijem.

Poďme späť k futbalu. Prečo si sa výraznejšie nepresadil v rodnej krajine?

Nechcem sa vyhovárať, no aj vinou vecí, ktoré som spomínal, som v mladosti zažil aj ťažšie obdobie. Aj preto sa mi v brazílskych kluboch nedarilo podľa predstáv a celkovo nerád spomínam na tieto chvíle, keď som žiaľ nedával futbalu všetko, čo som mal. Vtedy som sa rozhodol, že lepšie bude skúsiť zabojovať o angažmán v Európe. Bolo to doteraz najlepšie rozhodnutie. Zbavil som sa negatívnych vplyvov, dospel som a stal som sa skutočným profesionálom. Dnes som úplne iný človek ako pred piatimi či šiestimi rokmi.

Prvou európsku zastávkou bola ukrajinská Zorja Luhansk. Nastal tam určitý prelom v tvojej kariére?

Áno. Pochopil som, čo znamená byť profesionálnym futbalistom. Zrazu som bol v pre mňa neznámej krajine, bol som odkázaný len sám na seba. Mal som veľa času uvažovať nad mnohými vecami a uvedomil som si chyby, ktoré som v minulosti urobil. Našťastie, mal som 22 rokov a stále čas mnohé veci zmeniť, napraviť. Pochopil som, že je to možno moja posledná šanca, ako futbalom pomôcť sebe i svojej rodine. Naplno som zabral a skutočne sa mi podarilo stať sa lepším futbalistom i človekom.

Bolo ťažké zvyknúť si na prechod z brazílskeho na európsky futbal?

V Brazílii to bolo najmä o kreativite a ofenzíve, mal som kopu času a priestoru na rôzne kľučky a zasekávačky. Na taktiku nebol kladený taký dôraz. V európskom futbale je naopak taktika na prvom mieste. Rovnako je tu futbal fyzickejší než v Brazílii. Spočiatku som si musel zvyknúť jednak na fyzickú hru zo strany obrancov, a taktiež na to, že už nemám toľko priestoru na kľučky či dribling. Často sa mi stávalo, že som chcel urobiť o jeden dotyk navyše, a tak som prišiel o loptu. Všetko chcelo svoj čas.

Pôsobil si v Luhansku, v jednom z ohnísk vojnového konfliktu na východe Ukrajiny. Po miestami nebezpečnom živote v Brazílii zrejme ďalšia náročná skúsenosť...

Mali sme rôzne opatrenia, ktoré sme museli dodržiavať. Po desiatej večer sme nesmeli vyjsť na ulicu, v uliciach sme videli vojsko. Ja som sa však plne koncentroval na futbal a myslím si, že sa mi pôsobenie na Ukrajine vydarilo. Vyšli mi zápasy v kvalifikácii Európskej ligy, keď som skóroval proti Brage i v play-off proti Lipsku. Vďaka tomu sa o mňa začali zaujímať rôzne európske kluby.

Začiatkom roka 2019 si prišiel do Slovana Bratislava. Ako sa zrodil tvoj príchod do Bratislavy?

Mal som informácie, že sa o mňa zaujímajú viaceré európske kluby. V tom čase som však mal zdravotné problémy. Kľúčové bolo, že Slovan veril v moje kvality. Klub ma aj napriek zraneniu podporil a ubezpečil, že ma dá zdravotne do poriadku. A bola to pravda. V hre boli aj iné kluby, no Slovan som vnímal ako veľkú výzvu a cenil som si, že sa o mňa zaujíma taký veľký klub. Od začiatku som cítil, že príchod do Slovana je správny krok.

Na jar 2019 si odohral päť zápasov, v sezóne 2019/20 už si nastupoval pravidelne a dal si 12 súťažných gólov. Čochvíľa to budú dva roky, čo nosíš belasý dres. Ako by si tieto dva roky zhodnotil?

Začiatky boli veľmi ťažké. Vďaka podpore klubu, fyzioterapeutov, kondičných trénerov a celého realizačného tímu som sa však dal dokopy. Bol som trpezlivý. Práve trpezlivosť a pracovitosť bola kľúčom k tomu, že som bol zdravý a začal som hrávať. Vždy, keď prišla šanca, som sa snažil ukázať kvalitu a zaslúžiť si svoje miesto na ihrisku. Z klubového pohľadu to boli skvelé dva roky, veď som v Slovane zažil dva tituly, víťazstvo v domácom pohári i skupinu Európskej ligy. Z osobnej stránky to bolo spočiatku ťažké, no teraz sa cítim vynikajúco.

V prebiehajúcej sezóne pravidelne strieľaš góly a pripravuješ ich pre spoluhráčov, si členom základnej zostavy. Cítiš sa v doteraz najlepšej životnej forme?

Áno, som v doteraz najlepšej životnej forme. Chcem však, aby moja výkonnosť ešte rástla. Akonáhle sa uspokojíte, tak nie že zostanete na jednej úrovni, ale začnete klesať. Mám špeciálny stravovací režim, ktorý dodržiavam 4 mesiace. Vďaka tejto diéte som schudol, čiže som ľahší, pohyblivejší a zároveň tým znižujem riziko zranenia. Som stopercentne koncentrovaný len a len na futbal.

V čom sa najviac potrebuješ zlepšiť?

Určite v stabilizácii výkonov. A taktiež vidím rezervy v taktickej stránke. Chcem na tom zapracovať, aby som sa dostával do správnych a nebezpečných priestorov, odkiaľ môžem či už dávať góly, alebo ich pripraviť pre spoluhráčov.

Trúfaš si na korunu pre kráľa strelcov?

Prečo nie? Každý ofenzívny hráč chce dávať čo najviac gólov. Bolo by to pekné, avšak moje priority sú niekde inde. Prvoradý je Slovan a jeho výsledky. Chcem, aby Slovan vyhrával, a aby sme získali titul. A k tomu môžem prispieť svojimi gólmi a asistenciami.

V tejto sezóne by sme radi zavŕšili majstrovský hetrik, no Dunajská Streda je zatiaľ silným vyzývateľom. Očakávaš dramatický boj o titul?

Keď dva roky po sebe suverénne vyhráte ligu, tak je prirodzené, že sa ostatní na vás snažia všetkými silami dotiahnuť. K nám prišli noví hráči, ktorí si museli zvyknúť na náš štýl hry, naopak, odišiel Šporar ktorý do čoho kopol, premenil na gól. Snažíme sa zvyknúť na spôsob hry, ktorý sa snaží nový tréner implementovať, a na ktorom pracujeme počas tréningov. Je to určitý proces, ktorý si vyžaduje čas. Avšak som presvedčený, že to zvládneme a opäť budeme tešiť hrou i výsledkami. Urobíme maximum pre zisk titulu.

Majú to ofenzívni hráči v slovenskej lige náročnejšie než povedzme na Ukrajine?

O niečo áno, pretože slovenská liga je mimoriadne fyzická. Veľa hráčov je fyzicky dobre vybavených a silových. Niekedy sa mi stane, že dokážem kľučkou obísť protihráča, no hneď na mňa pribehne ďalší obranca. Súperi vedia, že som technicky dobre vybavený, preto si na mňa dávajú väčší pozor, sú agresívnejší a snažia sa ma zdvojovať.

Ako si si zvykol na život v Európe a Bratislave?

Adaptácia bola ľahšia než som očakával. Samozrejme, je to iná kultúra než v Brazílii. Spoluhráči v Slovane ma však veľmi dobre prijali, cítim podporu aj od klubu a ľudí, ktorí v ňom pracujú. Veľmi mi tým pomohli, aby som sa tu cítil dobre a rýchlo si zvykol na nové prostredie.

Akí sú Slováci?

Ak to porovnám s Ukrajinou, tak tam boli ľudia oveľa uzavretejší. Slováci sú otvorenejší, srdeční, ľahšie sa s nimi komunikuje. Vy Slováci ste naozaj milí ľudia a je pre mňa cťou, že tu môžem žiť.

Ktoré miesta v Bratislave máš najradšej?

Veľmi rád chodím do Starého mesta, ktoré je jednoducho nádherné. Celkovo sa mi páči, že Bratislava je naozaj taká, ako sa občas prezentuje pre turistov – čiže „Little big city“ (Malé, ale veľké mesto, pozn. red.). Je to najväčšie mesto na Slovensku, no zároveň je pekná, útulná. V čase pred pandémiou som veľmi rád chodil aj do miestnych reštaurácii, kde sa dá výborne a chutne najesť.

Málokto vie, že si ženatý a máš dokonca aj dcérku. Žijú s tebou v Bratislave alebo v Brazílii?

Sú v Brazílii. Je to veľmi náročné, no žiaľ, nedalo sa inak. Manželka a dcérka boli pár mesiacov so mnou v Bratislave, no potom sa museli vrátiť do Brazílie. Už som ich nevidel desať mesiacov, aj kvôli pandémii (rozhovor vznikal začiatkom decembra 2020, pozn. red.). Našťastie, existujú video-hovory, prostredníctvom ktorých sa môžeme vidieť a rozprávať sa. Osobný kontakt to nenahradí, no vždy je to lepšie než nič. Snažíme sa to zvládať najlepšie ako vieme. Rodina samozrejme chápe, že so životom futbalistu sa spája aj cestovanie a pôsobenie v inej krajine.