ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Peter Dubovský bol v sezóne 1991/92 po jedenástom kole kráľom ligových strelcov, keď mal na konte už 15 gólov. Hetrikom rozhodol zápas so Slaviou a štadiónom sa ozýval pokrik „Dubovský, Dubovský“ na oslavu jeho skvelého výkonu.

Z kabíny vyšiel spomedzi všetkých slovanistov ako posledný, následne poskytol rozhovor prítomným médiám.

Koľko hetrikov ste už dosiahli?

V mužskej kategórii bol ten dnešný prvý.

Prvý gól ste dali z pokutového kopu. Čakáte na pohyb brankára, alebo dopredu viete, kam penaltu kopnete?

Rozhodnutý som už dopredu. Spoluhráč Ondrej Krištofík mi vždy pred penaltou povie, kam mám kopať...

Komu ste gólmi okrem tímu pripravili najväčšiu radosť?

Rodičom a bratovi.

Sledujete priebežné poradie ligových kanonierov?

Nesledujem.

Najkrajší gól?

Pätičkou proti Prešovu.

Aká bola najdlhšia veta, akú ste doteraz povedali?

Na maturite z dejepisu. Ten som vedel najlepšie.

Po Reale, Slavii či Sparte prídu na rad slabšie mužstvá. Nepodceníte ich?

Naše mužstvo nepodceňuje nikoho, ani Trnávku.

V minulej sezóne ste sa trápili so zraneniami. Ako sa teraz cítite?

Zaklopem na drevo, zatiaľ je všetko v poriadku.

Pre správne pochopenie kontextu z rozhovoru uvádzame výrok Petra Dubovského o vzťahu k novinárom, ktorý bol uverejnený aj v publikácii z edície Belasé legendy. „Nerád rozprávam o sebe, radšej sa robím, že sa vôbec nevidím a pozorujem život okolo seba. Je toho toľko, čo by som chcel spoznať, ale o niektoré nájdené pravdy sa nemám chuť deliť s celým svetom. Nie som ten typ, čo sa vyžíva, keď môže byť stredobodom pozornosti. Každý má právo na svoje súkromie. Viem, že novinári sú práve na opačnej strane a chcú o mne vedieť čo najviac. Nerád, ale snažím sa to rešpektovať. No, nebaví ma odpovedať dookola na tie isté otázky zložené do tej istej formy. Väčšina rozhovorov je na jedno kopyto. Bez fantázie...Tú poznajú mnohí novinári len vtedy, keď si vymýšľajú vety, ktoré nikto nepovedal. Neviem, prečo chcú novinári písať len a len o mne, veď moje strelecké úspechy sú dielom celého kolektívu,“ hovoril Peter Dubovský.

S Petrom Dubovským si vytvoril bližší vzťah Miroslav Michalech, ktorý komentoval aj spomínaný súboj so Slaviou. „Peter už vtedy vyžadoval to, čo je teraz bežné – a síce profesionalizmus a pravidlá pri vzťahu futbalistov a novinárov. Vtedy ešte bolo bežné, že priamo počas tréningu si novinári vyžiadali hráča na rozhovor, ten pribehol k čiare a zatiaľ čo ostatní trénovali, on poskytoval rozhovor médiám. To je dnes nepredstaviteľné. Peter povedal, že sa chce plne koncentrovať na tréning a rozhovor poskytne buď potom, alebo napríklad na tlačovej konferencii. Nebol žiadny horenos, no médiá si veľmi nepúšťal k telu a bližšie si pripustil možno dvoch-troch novinárov. Zblížili sme sa, keď Slovan oslavoval federálny titul. Oslava bola v reštaurácii pri Kuchajde a médiá tam nemali prístup, no mňa tam niekto vzal. Zrazu vedľa mňa sedel Peter Dubovský a kým ostatní oslavovali a spievali, my sme sa možno dve hodiny rozprávali, najmä o futbale, ktorý on tak vynikajúco hral, kým ja som sa „len“ pozeral. Tam sme sa zblížili.“

*zdroj hlasov: dobová tlač/publikácie o Petrovi Dubovskom z edície Belasé legendy