Úvod Správy Niké liga Dávid Holman: Pokorný, ale ambiciózny

Dávid Holman: Pokorný, ale ambiciózny

Prinášame rozhovor s Dávidom Holmanom, ktorý bol súčasťou januárového vydania magazínu ŠK Slovan.

V januárovom vydaní magazínu ŠK Slovan sme pre priniesli obsiahly rozhovor s Dávidom Holmanom. Vyberáme pre vás to najlepšie z rozhovoru, v ktorom sme sa venovali Dávidovej doterajšej futbalovej ceste i jeho osobnosti. Aj v ďalších vydaniach klubového magazínu takýmto spôsobom predstavíme našich hráčov. Ak máte záujem odoberať magazín, stačí sa zaregistrovať ako člen klubu tu.

Internetové zdroje uvádzajú, že si sa narodil v Budapešti, no v skutočnosti to bolo inde...

Narodil som sa v malej dedinke Érsekvadkert blízko slovenských hraníc. Moje detstvo na dedine bolo špecifické a pekné. Nemal som play-station ani počítač. S kamarátmi sme trávili veľa času vonku na záhrade.

Úspešných futbalistov často viedli v detstve k športu otcovia či starí otcovia. Bolo to tak aj v tvojom prípade?

Áno, k futbalu ma viedol otec. Odmalička mi z postele vyhadzoval hračky a dával tam loptu (úsmev). Keď som mal päť – šesť rokov, tak som stále hrával futbal v záhrade s mojimi dvoma bratmi. A keď som mal osem, otec ma vzal na tréning do Vácu, čo bolo kúsok od našej dediny.

Ako osemročný si začal hrať vo Váci, kde si futbalovo vyrástol a strávil si tam šesť rokov. Aké si spomínaš na toto obdobie?

Vtedy som ešte hral na poste útočníka. Až v kategórii U13 prišiel do Vácu jeden francúzsky tréner a povedal, že som šikovnejší než bežní útočníci, preto by sa mi lepšie hralo tesne za nimi. A tak som sa dostal na terajší post ofenzívneho stredopoliara (úsmev). Pamätám si, že v kategórii U13 som takto dal v sezóne 45 gólov. S Vácom sme chodili aj na Slovensko, kde sme v Prešove hrali na Fragaria Cup-e a takmer vždy som tam bol vyhlásený za najlepšieho hráča alebo najlepšieho strelca. 

So 45 gólmi v jednej sezóne sa zrejme roztrhlo vrece s ponukami od veľkých klubov...

Keď som mal štrnásť, tak ma chceli v podstate všetky veľké maďarské kluby. Vybral som si MTK Budapešť. Strávil som tam dva roky na akadémii, ktorá sa nachádzala šesťdesiat kilometrov od hlavného mesta, čiže som mal pokoj na štúdium i na futbal. Boli to pekné roky, no potom ma pribrzdilo zranenie kolena.

Vo svojich sedemnástich rokoch si sa stal hráčom Ferencvárosu Budapešť. Ako k tomu prišlo?

Okamžite po mojom odchode z MTK Budapešť mi volali, že ma chcú. Nechcel som však ísť do Ferencvárosu s tým, že zdravotne nie som v poriadku. Radšej som sa počas jedného roka dal zdravotne dokopy a povedali sme si, že zostaneme v kontakte. Keď som mal sedemnásť, tak otec zavolal do klubu s tým, že už som fit. Vo Ferencvárosi povedali, že mám rovno prísť na tréning a nemusím absolvovať skúšku. Neustále hovorili, že dvere mám u nich otvorené.

Dostal si tak šancu v klube s veľkým menom. Dokázal si sa tam v mladom veku adaptovať?

Na prvý tréning nikdy nezabudnem, pretože jeden kamarát mi to stále pripomína (smiech). Smeje sa mi, že som bol asi prvý človek, ktorý na prvom tréningu skončil už po rozcvičke kvôli bolestiam kolena. Začiatok teda nebol ideálny, no postupne som začal viac trénovať a každým dňom som sa cítil lepšie. Postupne som sa prepracoval do výberu U18 i dorasteneckej kategórie U19. Keď som mal devätnásť rokov, tak ma tréner rezervy Péter Lipcsei pozval do druhého tímu Ferencvárosu.

V roku 2012 si debutoval v najvyššej súťaži za prvý tím Ferencvárosu. Ako si na to spomínaš?

To bolo tiež poriadne kuriózne (úsmev). Bol piatok a s druhým tímom som sa pripravoval na sobotňajší zápas. Zrazu som zbadal, ako tréner áčka Lajos Détári prichádza k plotu a baví sa s naším koučom. Práve v tej chvíli som si loptu posunul k postrannej čiare, kde stáli, a zakričali, že mám zastaviť. Tréner áčka povedal: „Priateľu, zajtra budeš hrať.“ Odpovedal som, že veď áno, zajtra hrám za béčko, to viem. A on že nie, že budem hrať v jeho tíme ligový zápas proti Siófoku. Pred debutom som neabsolvoval s áčkom ani jediný tréning! Zápas mi však vyšiel výborne, bol to veľký zážitok.

Čo sa dialo potom? Trénera si zrejme v debute presvedčil, hrával si aj za maďarské mládežnícke reprezentácie, no dlho si si nevedel vydobyť stabilné miesto v prvom tíme.

Chceli, aby som hneď po debute podpísal profesionálnu zmluvu. Nebolo to o peniazoch, ale ponúkli mi nevýhodné podmienky, ktoré som neakceptoval. Tak povedali, že kým nepodpíšem, nebudem hrať v áčku. Strávil som ďalší polrok v druhom tíme, kde sa mi darilo, dával som góly a mal som veľa asistencií.

Čo sa zmenilo, že si sa v roku 2013 zrazu stal stabilnou súčasťou A-mužstva?

K prvému tímu prišiel holandský tréner Ricardo Moniz, ktorý navštívil náš zápas proti Vácu, môjmu bývalému klubu. Dal som gól a na ďalší som prihral. Na druhý deň išiel Moniz za prezidentom klubu s tým, že Holmanovi musí dať také podmienky, aké chce, pretože toho chalana potrebuje. Podpísal som profesionálnu zmluvu a hral som prakticky každý zápas. Moniz so mnou trénoval aj individuálne a za všetko som mu veľmi vďačný.

Prežil si náročný rok 2014, počas ktorého si bojoval s chorobou pľúc. Do cesty prišla ďalšia prekážka, ktorú si však opäť prekonal...

Po náročnom tréningu ma tlačilo v hrudi a odpadol som, všetci si mysleli, že mám infarkt. Nebol to infarkt, ale choroba pľúc, kvôli ktorej som musel absolvovať aj operáciu. Polroka som nerobil nič, bez pomoci som nemohol ani prejsť na toaletu. Lekári mi však povedali, že to neovplyvní moju futbalovú budúcnosť a po rekonvalescencii budem môcť hrať na najvyššej úrovni. Táto myšlienka ma držala nad vodou a na konci roka som odohral duel Ligového pohára.

Neskôr sa ukázalo, že to bolo posledné vystúpenie v drese Ferencvárosu. Rok 2015 si totiž strávil na hosťovaní v Lechu Poznaň. Ako si spomínaš na pôsobenie v Poľsku?

Rozporuplne. Veľmi som chcel ísť do zahraničia a preto som bol rád, že o mňa Lech Poznaň prejavil záujem. Fyzicky som však na tom po chorobe nebol dobre a nehrával som pravidelne. Získali sme síce majstrovský titul, čo bolo skvelé, no veľký podiel som na ňom nemal. Na jeseň mi dal nový tréner šancu v Európskej lige proti Fiorentine i v ďalších náročných súbojoch, no stále som nehrával pravidelne a preto sme sa dohodli, že už nebudeme pokračovať v spolupráci.

A tak si sa vrátil späť do Maďarska, nie však do Ferencvárosu, ale do Debrecínu, ktorému si hneď pomohol k primátu vicemajstra. Prečo si sa rozhodol práve pre Debrecín?

Pôvodne som sa mal vrátiť do Ferencvárosu, keďže som mal s nimi zmluvu, no z novín som sa dozvedel, že so mnou tréner Doll nepočíta. Sadli sme si s prezidentom klubu a hľadali možnosti. Z maďarských klubov bol o mňa opäť veľký záujem a vybral som si Debrecín, kde som zažil pekné obdobie po športovej i osobnej stránke.

V lete 2017 si sa po dlhých rokovaniach stal hráčom ŠK Slovan Bratislava. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu?

Túžil som po novej výzve v zahraničí. V Debrecíne to bolo fajn, ale chcel som viac. Slovan ma očividne veľmi chcel a cítil som, že je to ten správny klub pre pokračovanie mojej kariéry. Bol som veľmi šťastný, keď sa v lete prestup sfinalizoval a stal som sa hráčom najväčšieho slovenského klubu.

Prvé okamihy v novom klube sú špecifické, zvlášť pre hráča zo zahraničia. Ako si spomínaš na úplné začiatky v Slovane?

Tie prvé okamihy sú najťažšie, lebo nevieš, do čoho ideš a nepoznáš spoluhráčov či ľudí v klube. Zvládol som to výborne aj vďaka obrovskej pomoci Roba Vitteka, s ktorým som hral už v Debrecíne. Vďaka patrí jemu i všetkým spoluhráčom, ktorí sú ku mne priateľskí. Už po prvom týždni som vedel, že som súčasťou dobrého tímu a môžem sa koncentrovať len na futbal.

Skúsiš po polroku v Slovane porovnať úroveň slovenskej a maďarskej ligy?

Je to takmer rovnaké. Myslím si, že slovenská liga je fyzicky náročnejšia než maďarská. Hráči sú hladnejší po víťazstve a idú naozaj naplno. Fyzicky sa cítim silnejší než počas pôsobenia v Maďarsku.

V belasom drese máš zatiaľ na konte dva góly a šesť asistencií. Dá sa z toho usúdiť, že radšej góly pripravuješ než ich sám strieľaš?

Úprimne poviem, že som šťastnejší po vydarenej asistencii, než keď dám gól (úsmev). Otec sa niekedy hnevá a hovorí mi, že mám byť väčší sebec. V prvom rade však makám pre tím a ak vidím spoluhráča v lepšej pozícii, tak mu prihrám. V novom roku chcem však zlepšiť svoju produktivitu, čo sa týka gólov i asistencií.

Čiže doslova spĺňaš charakteristiku tímového hráča...

Myslím si, že gól, asistencia i dobrý zákrok obrancu či brankára sú rovnako dôležité. Vyhráte zápas, ak dáte dva - tri góly, ale vôbec vám nefunguje obrana? Asi nie, a tobôž na titul už ani len nemôžete pomýšľať. Nerád sa pozerám na futbal cez individuality. Oveľa dôležitejšia je tímová práca všetkých jedenástich ľudí na ihrisku.

Akú pozíciu si si stihol vybudovať v kabíne?

Snažím sa odľahčovať atmosféru a chalanom sa to páči. Oceňujú moje vtipy i priateľskú povahu. Nemyslím to ako klišé, ale v kabíne si naozaj vytvárame dobré vzťahy a sme si čoraz bližší.

Na svojom poste patríš k ligovej špičke, v minulosti si hral za maďarské mládežnícke reprezentácie. Na pozvánku do seniorského výberu však stále čakáš. Prečo?

Teraz je snáď čas, keď môžem povedať, ako to bolo. Začiatkom roka 2016 ma pozvali na zraz hráčov, ktorí mali tvoriť budúci národný tím. Absolvovali sme tréningy i modelovaný prípravný zápas. Po zraze mi volal tréner reprezentácie Storck, ktorému som sa pozdával, no apeloval, aby som išiel inde ako do Debrecínu. Nepovedal dôvod, ale cítil som, že ak pôjdem do Debrecínu, tak mám dvere do reprezentácie zatvorené. Je to čudné, ale naozaj sa stalo. Po podpise zmluvy v Debrecíne sa mi už Storck neozýval. Pozval ma na zraz pred zápasom s Portugalskom, no to preto, že bolo veľa hráčov zranených a vedel som, že nebudem v zostave. Takéto veci sa v živote môžu stať a preto voči Storckovi necítim nijakú nenávisť, len to bolo minimálne čudné.

Po neúspešnej kvalifikácii tréner Storck na lavičke Maďarska skončil. Cítiš teraz väčšiu šancu prebojovať sa do reprezentácie?

Čo má prísť, príde. Bolo by zlé, ak by som ako hráč Slovana vyhlasoval, že mojím hlavným cieľom je prebojovať sa do reprezentácie. Odovzdávam maximum pre tento klub a ak si to všimnú v reprezentácii, tak to bude fajn. Ak nie, nič sa nedeje.

Ako si si zvykol na život v Bratislave?

Užívam si Bratislavu. Je trochu podobná Budapešti, len samozrejme trochu menšia. Sú tu krásne mosty či miesta pri Dunaji. Získal som veľa nových priateľov aj mimo futbalu a žijem tu s priateľkou. Práve vzťahy a rodina sú základ životného šťastia.

Prekonal si príkoria v podobe zranenia kolena či operácie pľúc. Zrejme si už v mladom veku stihol zistiť, čo je v živote naozaj dôležité.

Popri futbale sú v mojom živote najdôležitejší rodičia, priateľka a Boh. Rodičia ma vychovávali v katolíckom duchu a prízvukovali mi, že sa mám toho držať celý život. Hovorili, že ak som hore, tak chce byť každý po mojom boku, no keď som dole, zostanú pri mne len tí najbližší. Za to vďačím im i mojej priateľke, ktorá sa o mňa starala aj v čase, keď som bojoval s chorobou pľúc.

Čomu sa venuješ vo svojom voľnom čase?

Nerád sedím sám doma. Som otvorený človek a rád trávim čas s priateľmi. Možno nezvyčajným koníčkom je poľovníctvo. Môj brat je poľovník a rád s ním chodím na poľovačky, i keď samozrejme nestrieľam, pretože nemám potrebné papiere. Prechádzky po lese mi však padnú vhod. Vždy som radšej s ľuďmi, než len sám doma. Dodáva mi to potrebnú energiu aj do futbalu.

Nakupuj pohodlne na shop.skslovan.com
Slovan TV
Aktuálne novinky
Vstupenky budú v predaji výhradne online.
Informácia k zdravotnému stavu Kuca.
Pozrite si pozápasové slová nečakaného streleckého hrdinu derby - Matúša Vojtka.

Neprehliadnite

Lukáš Pauschek je novým rekordérom našej ligy.
Cesar Blackman o svojom prvom majstrovskom titule.

Klubové trofeje

Generálny partnerGeneral partner

Hlavný partnerMain partner

Zlatí partneriGold partners

© 2023 ŠK Slovan Bratislava futbal a.s. | Všetky práva vyhradené.All rights reserved.