ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Belasí si vo víťaznom stretnutí 15. kola Fortuna ligy s Dunajskou Stredou pripísali pekné jubileum – na základe záznamov Denníka Šport odohrali 2000. ligový zápas v najvyššej československej a slovenskej súťaži. Štatistika sa počíta za obdobie od konca druhej svetovej vojny. Pri príležitosti dosiahnutia tejto méty sme sa pozhovárali s Jánom Švehlíkom, ktorý v Slovane Bratislava pôsobí s menšími prestávkami od roku 1969. Hrával na poste útočníka, so Slovanom získal ako hráč tri majstrovské tituly (1970, 1974, 1975), dva Československé poháre (1974 a 1982) a je zlatým medailistom z ME 1976 v Belehrade. Žijúca legenda Slovana nám priblížila spomienky zo svojej hráčskej kariéry i svoje terajšie pôsobenie v najúspešnejšom slovenskom klube.

Slovan odohral s Dunajskou Stredou dvojtisíci ligový zápas v rámci najvyššej československej a slovenskej súťaže od druhej svetovej vojny. Ako vy vnímate toto jubileum?

Trochu ma prekvapilo, že počet ligových zápasov dosiahol číslo 2000. Bilancia Slovana je pozitívna, výhry a remízy prevažujú nad prehrami, čo ma vôbec neprekvapuje, keďže v Slovane boli vždy kvalitní hráči a silné mužstvá. Slovan bol a stále bude symbolom slovenského futbalu. Darilo sa lepšie či horšie, ale stále je to klub, ktorý v mysliach Slovákov rezonuje a je považovaný za špičku.

Patríte k žijúcim legendám klubu a s krátkymi prestávkami v ňom pôsobíte od roku 1969. Môžete priblížiť okolnosti svojho príchodu do Slovana?

V Žiari nad Hronom, kde som s futbalom začínal, sme v dorasteneckej lige hrali so Slovanom aj inými bratislavskými mužstvami. Vyhľadávači talentov zo Slovana si ma všimli a vedeli, že idem študovať na vysokú školu do Bratislavy. Slovan mi ponúkol možnosť hrať za B-mužstvo. To bolo v roku 1969, takže som tesne minul mužstvo, ktoré vyhralo PVP. V tom čase som vôbec nerozlišoval, či budem hrať za „áčko“ alebo „béčko,“ keďže Slovan aj na strednom Slovensku rezonoval ako veľkoklub. V živote musí mať človek aj trošku šťastie, ktoré mi pomohlo pri príchode do Slovana.

Spomenuli ste štúdium na vysokej škole. Možno nie každý vie, že ste vyštudovaný doktor práv. Nelákala vás po skončení aktívnej kariéry právnická prax?

Stále som sa vo futbale pohyboval, preto som nemyslel na to, že by som mal športovú oblasť opustiť a venovať sa právnickej praxi. Vždy som si to nechával ako zadné dvierka, keďže vo futbale sa všetko rýchlo mení. Mal som pocit zodpovednosti voči sebe samému, aby som mal vzdelanie a určitú istotu, že sa po konci kariéry uplatním prípadne aj inde ako vo futbale.

Prejdime k vašej hráčskej kariére v Slovane. Pekných okamihov bolo pri troch majstrovských tituloch či dvoch Československých pohároch určite veľa. Viete vybrať tie najvýznamnejšie?

Ako by povedali viacerí hráči, človeku utkvie v pamäti prvý zápas v lige. Bolo to posledné kolo sezóny 1969/70 v Trenčíne, kam sme cestovali s istotou titulu. Tréner Michal Vičan ma vytiahol do prvého tímu a v Trenčíne som si pripísal premiérový štart. Remizovali sme tam 0:0. Ďalej by som vyzdvihol zápas posledného kola sezóny 1974/75 s Interom Bratislava. Hralo sa na Pasienkoch a bol to priamy súboj o titul, nám stačil bod, Inter musel vyhrať. Pred vypredaným hľadiskom sme zvíťazili 4:2 a dal som dva góly. Treba povedať, že v zápase koncertoval najmä Karol Jokl, ktorý všetko režíroval (úsmev).

Na základe výkonov v Slovane ste sa postupne prebojovali do československej reprezentácie. Aké boli vaše začiatky v národnom tíme?

S reprezentáciou do 23 rokov sme vyhrali majstrovstvá Európy, tam som ale kvôli zraneniu neodohral všetky zápasy. Za seniorskú reprezentáciu som prvýkrát nastúpil v roku 1974 na pražskej Letnej v prípravnom zápase s Francúzskom. Duel sa skončil remízou 3:3. Spomínam si, že ma celý čas strážil vysoký francúzsky stopér, ktorý mi takmer nič nedovolil (úsmev).

Potom už prišiel slávny Belehrad v roku 1976 a víťazstvo na majstrovstvách Európy. Stali ste sa trochu nečakaným hrdinom, keď ste z pozície náhradníka naskočili do finále a dali úvodný gól zápasu. Spomienky sú zrejme stále živé...

Áno, do Juhoslávie som cestoval v podstate ako náhradník, keďže konkurencia na mojom poste útočníka bola veľmi silná. V semifinále vylúčili Jaroslava „Bobbyho“ Polláka a tréneri Ježek s Venglošom sa radili, koho na jeho post nominujú do finále. Jozef Vengloš mi vždy tvrdil, že som na to mal výkonnosť, ale ja si myslím, že ma tam trošku presadil. Nikdy mi to však osobne nepotvrdil. Ich voľba mala logiku v tom zmysle, že vpredu hral Marián Masný a tréneri zrejme predpokladali, že by nám to mohlo spolu fungovať. Zase som mal aj dávku športového šťastia a gól bol pre mňa len čerešnička na torte. Bol to neuveriteľný zážitok. Mysleli sme si, že už to máme doma, no Nemci vyrovnali v poslednej minúte a vyhrali sme tak až nezabudnuteľnou Tondovou penaltou.

Stretávate sa aj po rokoch so spoluhráčmi z Belehradu?

Áno, najmä v tomto roku, keď je 40. výročie od víťazstva na majstrovstvách Európy, sme absolvovali viaceré akcie. Žiaľ, nemôžeme sa stretnúť všetci, niektorí hráči už nie sú medzi nami. Tie akcie boli veľmi pekné, či už na Slovensku alebo v Česku, kde nás prijal aj prezident. Počas predchádzajúceho víkendu sme boli pozvaní na premiéru filmu o Belehrade. Je pekné zistiť, že ľudia ani po štyridsiatich rokoch na tento úspech nezabudli.

Hrali ste s viacerými legendami Slovana i slovenského futbalu. Mali ste nejakého spoluhráča, s ktorým ste si vyslovene dokonale rozumeli?

V už neexistujúcom časopise Štart sa na titulnej stránke viackrát objavili tzv. „Dvojičky v belasom,“ čiže ja a Marián Masný. On bol taká moja dvojička. Myslím si, že Masný patril v top forme nielen medzi európsku, ale aj svetovú špičku. Perfektne sme si spolu rozumeli, ťahali sme útočné akcie po pravej strane a bývali sme spolu aj na sústredeniach v hoteli. Často sme debatovali o tom, ako našu spoluprácu vylepšiť, skúšali sme rôzne veci na tréningoch. Nesmiem zabudnúť na Jána Čapkoviča, v útočnej formácii Masný – Švehlík – Čapkovič sme odohrali veľa zápasov v rade bez striedania.

Ktorí tréneri sa vám najvýraznejšie zapísali do pamäti?

V prvom rade nesmiem zabudnúť na trénerov Ľuptáka a Pšenenka v Žiari, ktorí mi dali dobré základy. Veľký vplyv mal na mňa tréner Michal Vičan, ktorý ma vytiahol do A-mužstva. Potom samozrejme Jozef Vengloš, ten bol zase vynikajúci psychológ.

Prenesme sa do súčasnosti, keď v Slovane pôsobíte ako vedúci mužstva. Čo všetko táto práca zahŕňa?

Predovšetkým pomáham hráčom. Máme tu veľa hráčov zo zahraničia a ja si z pôsobenia v cudzine pamätám, že to v inej krajine nie je ľahké. Spolu s ďalším funkcionárom Rudolfom Jančekom často chodíme na cudzineckú políciu, kde riešime rôzne úradné záležitosti. Po každom zápase pripravujem pre hlavného trénera bilanciu. Zúčastňujem sa predzápasových porád, podľa pokynov trénera pripravujem striedania a podobne.  Som rád, že aj v dôchodkovom veku sa ešte môžem pohybovať v štruktúrach Slovana a že som jeho súčasťou.

Ako vnímate terajší Slovan Bratislava?

Myslím si, že vo futbale sú rovnako ako v živote také vlnovky – raz ste vyššie a raz trochu nižšie. To, že sme dlhší čas nezískali trofej, ma samozrejme neuspokojuje. Ak by som to tak básnicky povedal, my by sme mali byť tí, ktorí sa budú z najvyššieho poschodia pozerať na ostatných. Teší ma však, že forma mužstva rastie a v lige ťaháme víťaznú sériu. Samozrejme, stále je čo zlepšovať a verím, že do tímu príde ešte nejaká kvalita. Som presvedčený, že Slovan bude zase udávať tón slovenskému futbalu.

Naplno prebieha výstavba štadióna na Tehelnom poli, ktorý by mal byť dokončený do konca roka 2018. Zrejme by bolo krásne, keby ste krátko pred dovŕšením svojich sedemdesiatych narodenín priviedli Slovan ako vedúci mužstva na zápas na Tehelnom poli...

Tak to určite áno (úsmev). Často chodím okolo Tehelného poľa a teším sa, že sa tam vo veľkom pracuje. Budem veľmi rád, keď sa nový štadión dokončí a pevne verím, že sa potom vo väčšom počte vrátia aj diváci. Mám také želanie, aby som pri mužstve pôsobil aj na novom štadióne na Tehelnom poli.