Peter Pokorný: O návrate, začiatkoch, živote futbalistu i emóciách
Má stále len 24 rokov, no v životopise už viaceré prestížne adresy. Po anabázach v značkách ako Red Bull Salzburg či Real Sociedad sa v lete minulého roka vrátil domov na Slovensko. S Petrom Pokorným sme sa v rozhovore dotkli sobotňajšieho zápasu s Trenčínom, ktorý má preňho špecifický význam, a prešli sme aj ďalšie zaujímavé témy.
V sobotu hráme doma s Trenčínom, v meste, kde si sa narodil a vyrastal. Platí, že to bude pre teba špecifický zápas?
Určite áno. Vyrastal som priamo v Trenčíne, ako malý chlapec som na zápasoch áčka podával lopty. Zažil som tam časy najväčších úspechov a double. Už tam nezostalo veľa ľudí, s ktorými by som bol nejako spojený, ale rodné mesto budem mať vždy v srdci. Teraz to však beriem ako normálny ligový zápas, ktorý potrebujeme vyhrať a zvládnuť. Kluby za nami sa na nás stále budú snažiť tlačiť, a preto je veľmi dôležité nestrácať body.
Je to náš prvý jarný domáci zápas, na Tehelnom poli sa predstavíme po bezmála dvoch mesiacoch. Cítite o to väčšiu motiváciu aj voči fanúšikom, ktorí v sobotu prídu?
Určite áno. Je veľmi podstatné byť doma silní a ukázať fanúšikom našu tvár. Čaká nás iný zápas ako v Dunajskej Strede, čo je z pohľadu hlavy azda ešte aj ťažšie. Najdôležitejšie je byť sebavedomí a plniť si všetky povinnosti, ktoré na ihrisku máme. Víťazstvo z prvého jarného kola nám dodalo sebavedomie, no do konca je ešte veľa zápasov. O to dôležitejšie bude to teraz doma s Trenčínom zvládnuť.
Vstupenky na zápas s Trenčínom si môžete zakúpiť od 10 eur online na vstupenky.skslovan.com, resp. cez mobilnú aplikáciu ŠK Slovan.
Až v tejto sezóne si prvýkrát okúsil najvyššiu slovenskú súťaž. Ako vnímaš návrat na Slovensko a Niké ligu?
Osem rokov som bol v zahraničí, čo nie je málo. Vnímal som to aj ako výzvu voči sebe, ako zvládnem návrat na Slovensko po toľkých rokoch. Už som si ľudsky aj futbalovo zvykol na zahraničie. Návrat neľutujem, práve naopak, pomohol mi aj zo životného hľadiska. Som blízko k rodine, s priateľkou sme tu šťastní, Bratislava je krásne mesto na život. Vyriešil som si aj veci pomimo futbalu, čo je vonku veľmi ťažké. Celkovo to vnímam pozitívne. Život však nie je o toľko iný ako v zahraničí. Ráno vstanem, idem na tréning a celý deň sa venujem futbalu. Akurát je jednoduchšie, keď si potom môžete v reštaurácii objednať po slovensky. V Slovane a Bratislave sa cítim veľmi dobre a teším sa, že som tento krok spravil.
Spomenul si slovenčinu, po toľkých rokoch v zahraničí však zrejme nemáš problém ani so svetovými jazykmi...
Počas pôsobenia v Salzburgu som sa naučil po nemecky i po anglicky. V Španielsku zase bolo nevyhnutné naučiť sa do troch mesiacov po španielsky. Angličtinu tam používajú zriedkavo, aj preto som mal na začiatku prekladateľa. Potom som sa však naučil po španielsky. Rovnako po poľsky z obdobia, keď som hral v Ekstraklase. Plynulo teda vďaka futbalu hovorím 4-5 jazykmi.
Prešiel si akadémiou i B-tímom Red Bullu Salzburg, klubu, odkiaľ vyšli viaceré svetové hviezdy. Dá sa povedať, že doteraz využívaš základy, ktoré si získal v Salzburgu?
Všade hovorím, že ak by som už v 15 rokoch neodišiel do Salzburgu, nebol by som tam, kde som dnes. Veľmi ma to ako človeka zocelilo, zrazu som bol odkázaný sám na seba a rýchlo som dospel. Je to silné, keď si uvedomíte, že máte 15 rokov a sami musíte robiť každodenné rozhodnutia. Rakúšania si zakladajú na presnosti a disciplíne, to som si od nich vzal do života i futbalu. Roky v akadémii Salzburgu mi dali veľa, ako mladý chlapec zo Slovenska som nebol zvyknutý na také podmienky a možnosti, ktoré tam boli.
V Lieferingu, B-tíme Salzburgu, si hral bok po boku napríklad s Benjaminom Šeškom, dnes útočníkom Manchestru United...
Okrem Šeška som tam zažil aj Szoboszlaia či Adeyemiho, strašne veľa tých hráčov dnes pôsobí v Bundeslige. Na prstoch jednej ruky by som nespočítal trénerov, ktorých som tam mal a dnes sú v svetových kluboch. Dodnes sme s viacerými trénermi či spoluhráčmi zo Salzburgu zostali v kontakte, napíšeme si a vymieňame si informácie, komu sa ako darí.
Naznačil si, že vďaka odchodu do zahraničia v mladom veku si rýchlejšie dospel. Môžeš túto myšlienku rozvinúť?
Jednak som tam bol jediný Slovák, čiže ak som chcel byť súčasťou kolektívu, musel som sa rýchlejšie naučiť jazyk a odhodiť akúkoľvek hanblivosť. Okrem telefonátov s rodičmi a občasného pokecu s jedným hokejistom, ktorý býval v rovnakej budove, som vôbec nehovoril po slovensky. A potom je tu futbalové hľadisko. Už v 16 rokoch som hral druhú mužskú ligu. Mali tam totiž stratégiu, že mladých hráčov s potenciálom hneď posielali do druholigového béčka. Keď ako 16-ročný čelíte 2-metrovým a 100-kilovým chlapom, musíte dospieť rýchlejšie a naučíte sa veci, s ktorými sa v mládežníckych súťažiach nestretnete. Toto by som odporučil aj na Slovensku a inde, pre mladých hráčov nie je nič viac ako hrať a hrať zápasy. Potom sa totiž môže stať, že mladí hráči pri prechode z dorastu k mužom buď nie sú pripravení alebo je ten krok strašne veľký.
V reprezentácii do 21 rokov si bol kapitánom, a nielen v nej. Aký si bol a aký si líder?
Bol som kapitánom už v Trenčíne, neskôr aj v Salzburgu, je mi to vlastné, prirodzené. Mám to akoby v sebe. Snažím sa komunikovať na ihrisku i pomimo neho vtedy, keď môžem a keď to tak cítim. Keď to necítim, nejdem proti sebe samému. V Slovane ešte nie som v takejto pozícii, v kabíne máme iných lídrov a skúsenejších hráčov. Ak sa ma niečo spýtajú, poviem si svoj názor, no sú tu oveľa starší, ktorí majú tieto veci pod palcom. Na ihrisku som robím to isté čo vždy, líderstvo je súčasťou mojej hry, neviem bez toho hrať. Snažím sa tam pomôcť spoluhráčom, usmerniť ich. Nech hodnotia iní, aký som líder. V reprezentácii do 21 rokov som bol štyri roky, z toho dva s páskou. Nemal som problém ujať sa tam slova a viesť chalanov aj na ihrisku.
Futbal je o emóciách, ktoré si sa vo viacerých chvíľach nebál ukázať. Čo pre teba emócie vo futbale znamenajú?
Vo futbale zažívame pozitívne aj negatívne emócie. Je zvláštne, že z pohľadu futbalistu býva viac tých negatívnych, pretože neúspech berieme ešte ťažšie a viac ho analyzujeme. Rád ukážem, čo cítim. Nebál som sa to prejaviť či už po premenenej penalte v rozstrele s Kairatom alebo po víťazstve nad Vallecanom. Je mi to prirodzené, no zároveň nerobím nič nasilu. Len sa snažím vyjadriť, čo aktuálne prežívam, a precítiť to spolu s našimi fanúšikmi.
Stáva sa ti často, že ťa fanúšikovia v meste zastavia s prosbou o spoločnú fotografiu či krátky pokec?
Občas áno, vnímam to veľmi pozitívne a nikdy som s tým nemal problém. Fanúšikovia sú v Bratislave milí, najviac sa chcú odfotiť, prehodiť pár viet či povzbudiť pred nejakým zápasom. Toto patrí k životu futbalistu. Iné to bolo v Španielsku počas môjho pôsobenia v San Sebastiane. Tam žije v meste 120-tisíc ľudí a tí na každý zápas vypredali 45-tisícový štadión. Asi si viete predstaviť, že každý poznal všetkých futbalistov. Bolo pre mňa nemožné ísť len tak do mesta, všade boli fanúšikovia (úsmev).
Pristavme sa teda ešte pri angažmáne v Reale Sociedad, kde si v rezerve v LaLiga 2 hral pod vedením trénera Xabiho Alonsa. Čo si si odniesol z tejto skúsenosti?
Už to, že si ma sám Xabi Alonso vybral do svojho tímu, bolo niečo neskutočné. Bol to veľmi intenzívny rok. Trénoval som s A-tímom, hrával som za B-tím, ktorý vtedy viedol Xabi Alonso. Získal som veľa skúseností, so Xabim máme dodnes výborný vzťah, napíšeme si na narodeniny, gratuloval som mu, keď mal úspechy v Leverkusene či šiel do Realu. Dodnes ma mrzí, že som ani raz nenastúpil za A-tím v La Lige, bolo k tomu blízko. Real Sociedad vtedy bojoval o Ligu majstrov, kým v béčku sme hrali o udržanie sa v druhej lige. Dalo mi to neskutočne veľa, futbalovo aj ľudsky. Život pri mori v San Sebastiane bol krásny, naučil som sa jazyk, okúsil som inú kultúru, jedlo. Skrátka skvelá skúsenosť.
Už si sa ocitol aj vo výbere slovenskej reprezentácie, je aj tá do budúcna cieľom?
Bol som na troch-štyroch zrazoch, debut zatiaľ nemám. Pre každého hráča je túžbou reprezentovať svoju krajinu, takže tvrdo makám, aby sa to niekedy podarilo.
Fanúšikovia ťa vnímajú ako pracovitého hráča v strede poľa. Čo ti vie na ihrisku urobiť najväčšiu radosť?
Asi to, keď dokážem čisto vybojovať loptu a posunúť ju dopredu. Toto je moja hlavná robota. Doslova si užívam čistú šmýkačku či vyhratý súboj, poteší ma, keď mi vyjde dlhá presná prihrávka dopredu či pekná asistencia. Gólov veľa nedávam, no snažím sa ísť do toho viac a viac. Uvidíme, možno sa dočkám v sobotu (úsmev). Avšak hlavné je, aby sme vyhrali.
Aký je Peter Pokorný mimo ihriska? Ako najradšej tráviš voľný čas?
Rád trávim čas s priateľkou, rodinou, kamarátmi. S priateľkou vlastníme kone, o ktoré sa staráme. Som milovník golfu, takže ak je na to počasie, rád si rekreačne zahrám. Je to úplný opak futbalu ako dynamického športu, no v niečom podobné čo sa týka koncentrácie. Na golfe sa musíte koncentrovať 2-3 hodiny a zachovať si chladnú hlavu, musíte si nechať čas a užiť si to. Určite mi to pomáha jednak na koncentráciu, ale hlavne je to výborný spôsob ako si na vzduchu vyvetrať hlavu.
