Keď sa na Tehelnom poli hral zápas storočia – historické väzby Slovana a AC Miláno
Prvý vzájomný zápas Slovana Bratislava s AC Miláno sa odohral v jeseni 1992, a väčšina našich fanúšikov, ktorí sa 21. októbra 1992 tlačili v hľadisku Tehelného poľa, na to stretnutie zrejme nikdy nezabudne.
Po postupe cez Ferencváros do druhého kola Pohára európskych majstrov bolo takmer celé Slovensko v eufórii a v očakávaní ďalšieho súpera. Žreb nakoniec dopadol ako odmena i trest zároveň, pretože AC Miláno bolo v tom čase najlepším mužstvom Európy a vo svojom kádri malo troch držiteľov ocenenia Zlatá lopta. Okrem Gullita, Papina a van Bastena, ktorí Zlatú loptu vyhral dokonca trikrát, sa v kádri milánskeho klubu nachádzala kompletná talianska reprezentačná obrana Tassotti, Baresi, Costacurta a Maldini. V zálohe operovali Donadoni, Boban, Rijkaard, Albertini alebo Lentini a z lavičky mužstvo viedol tréner Fabio Capello. Čo meno, to legenda svetová futbalu. Možnosti Slovana postúpiť cez takéhoto súpera boli malé, ale naši futbalisti a ani fanúšikovia sa dopredu nevzdávali.
Vtedy študent práva a dnes spoluautor podcastu ,,My sme Slovan Bratislava“ Jaroslav Straka si na predzápasovú atmosféru spomína takto: ,,Vtedy bola maximálna eufória, keďže sme predtým vyradili Ferencváros. Kvalitnejšieho súpera, ako AC Miláno, sme dostať ani nemohli. Každý sa chcel dostať na zápas. Moje štúdium práva i prednášky museli ísť preto bokom a išiel som sa postaviť do radu na vstupenky. Predávali sa len štyri vstupenky na osobu, a tak som so sebou vzdal aj spolužiačky. Stáli sme v rade od skorého rána, ale veľa ľudí tam bolo už od nočných hodín. Nikdy som tak dlho nestál v rade na vstupenky, ako vtedy.“ Jeho slová potvrdzuje aj známy fanúšik Slovana Daniel Antošík: ,,Bol som učeň v reštaurácii Bajkal a dostal som tam na celý deň voľno, aby som zohnal aspoň 10 vstupeniek na zápas. Pred pokladne Tehelného poľa prišli ľudia z celého Slovenska a niektorí tam aj spali. O lístky bol enormný záujem.“
Veľký deň pre celý slovenský futbal tak nastal 21. októbra 1992. V hľadisku Tehelného poľa sa tiesnilo asi 36 000 fanúšikov (údaje o počte divákov sa dodnes rôznia), pred ktorými nastupoval Slovan pod vedením Dušana Galisa v zostave Vencel, Stúpala, Glonek, Chvíla, Kinder, Klinovský, Dubovský, Krištofík, Pecko, Timko a Gostič. Za AC Miláno nastúpili Antonioli, Tassotti, Baresi, Costacurta, Maldini, Lentini, Albertini, Donadoni, Boban, Papin a van Basten. Hostia hrali pred domácou búrlivou atmosférou to, čo potrebovali. Keď však rozhodca v 41. minúte vylúčil Albertiniho, zdalo sa, že Slovan môže predsa len niečo uhrať. V druhom polčase ale vyšiel hráčom AC Miláno ukážkový protiútok a Maldini strelil jediný gól stretnutia. Presný zásah síce zaznamenal aj náš Jaro Timko, ale jeho gól nebol uznaný pre ofsajd. Do milánskej odvety preto hráči Slovana odchádzali s tým, že sa pokúsia o nemožné. A opäť sa mobilizovali tiež fanúšikovia Slovana.
Pre väčšinu belasých priaznivcov bol výjazd do Milána prvou príležitosťou pozrieť sa do západnej Európy a zo Slovenska vtedy vyrazili desiatky autobusov. ,,My fanúšikovia sme mali iba doma upletené bielo-modré šále, lebo neexistovali žiadne fan-shopy. Kamaráti mi preto dali svoje šále, aby som ich v Miláne vymenil za tie milánske. Pred štadiónom San Siro bolo veľmi veľa stánkov s fanúšikovskými predmetmi. Dovtedy sme nikdy nič také nevideli. Na všetko sme sa pozerali s otvorenými očami. Na štadióne i v centre mesta. Videli sme aj majiteľa Silvia Berlusconiho, ktorý tam bol s herečkou Ornellou Muti“, dodáva Jaroslav Straka. Na odvetu do Milána prišlo dokonca niekoľko fanúšikov Ferencvárosu, ktorí na San Sire vyvesili svoju vlajku. Domáci ultras im však rázne naznačili, aby ju zvesili a prišli do sektoru Slovana za Danielom Antošíkom. Venovali mu nášivku ich milánskej ultras skupiny, ktorú nosili len členovia. Tak veľmi oceňovali jeho výjazd do Budapešti.
Samotný zápas prebiehal, bohužiaľ, podľa očakávania. Zrejme preto prišlo 4. novembra 1992 na San Siro ,,len“ okolo 30 000 divákov. Trenér Galis nasadil do hry aj mladého a nie ešte známeho hráča Mariána Zemana. Fabio Capello zase postavil namiesto Albertiniho Franka Rijkaarda a domáci nenechali nič na náhodou. S ľahkosťou vyhrali po góloch Bobana, Rijkaarda, Simoneho a Papina 4:0. Napriek tomu naši fanúšikovia, ktorých prišlo asi tisíc, povzbudzovali počas celého stretnutia a získali si preto rešpekt domácich ultras. Tak fanúšikovia, ako aj hráči videli v Miláne na vlastné oči, ako sa robí svetový futbal plný veľkých peňazí.
Súčasné spojenie Slovana a AC Miláno predstavuje Juraj Kucka, ktorý hrával v milánskom drese v rokoch 2015-2017 a počas tohto obdobia strelil v 59 zápasoch 4 góly. ,,Môj príchod do AC Miláno bol extrémne rýchly. Mal som ísť do Turecka, ležal som doma na gauči, keď mi volali z klubu, že sa potrebujú so mnou rozprávať. Ešte pred tréningom. Následne mi zazvonil mobil s neznámym číslom, a keď som ho zdvihol, tak na druhej strane bol generálny manažér AC Miláno pán Galliani. Rovno mi povedal, že majú o mňa záujem a aby som ešte v ten večer prišiel na rokovania. Dohodli sme sa a už som tam zostal.“
V tom čase bol trénerom milánskeho mužstva legendárny, a dnes už žiaľ nebohý, srbský futbalista a tréner Siniša Mihailović (rodák z Vukovaru, podobne ako náš Aleksandar Čavrić). ,,Nemali sme spolu nikdy žiadne problémy a vychádzali sme veľmi dobre. Vo štvrtok som mal zdravotné testy, v piatok tréning a v sobotu ma postavil na druhý polčas. Spoluhráči ma taktiež prijali výborne. O Slovensku či Slovane sme sa veľmi nebavili. Iba pán Galiani spomenul vzájomný zápas z roku 1992. Hovoril mi, že bol vtedy v Bratislave a že dokonca navštívil nejakú vešticu. Vraj všetko, čo mu povedala, sa splnilo. Po mnohých rokoch ju potom znovu vyhľadal.“
Pre Juraja Kucku bolo pôsobenie v AC Miláno splnením detského sna. Tomuto klubu fandil od malička ,a tie dva roky som si preto veľmi užíval. Kamkoľvek sme pricestovali, tak nás čakalo množstvo fanúšikov. Po futbalovej stránke mi to dalo veľa. Patril som do základnej zostavy a hral pravidelne zápasy.“
Na záver len dodám, že prvé spojenie nášho klubu a AC Miláno je staré takmer sto rokov. V sezóne 1925/1926 hral totiž v milánskom drese futbalista z Bratislavy Kálmán ,,Kajmo“ Müller, ktorý sa stal v roku 1939 trénerom ŠK Bratislava a s belasými získal dva slovenské majstrovské tituly. V jednom prípade za náš klub nastúpil aj ako hráč. Paradoxne, proti talianskej Bologni. Medzi Müllerových spoluhráčov v AC Miláno patril tiež rodák z Cífera József Bánás, ktorý v rokoch 1919-1921 hrával v bratislavskom maďarskom klube PTE. AC Miláno tak už v polovici 20. rokov minulého storočia malo hráčov z nášho územia.
Článok pripravil klubový historik Tomáš Černák
