kluboch. Od narodenia až do 15 rokov to boli všetko
žiaci, takže som bol v družstve s oveľa staršími
chlapcami. Bol tammožno päťročný rozdiel. Dostal
som sa na sústredenie oblastného výberu, kde si
ma všimli z Interu, a tak som ako 11-ročný začal
každý deň dochádzať do Bratislavy. Dosť dlho sme
tento krok zvažovali. Rodičia sa báli nechať ma ta-
kého mladého cestovať. Bola to však šanca a dnes
som veľmi rád, že sme sa odhodlali vyskúšať to.
Musel si meniť aj školu?
Dvakrát. Do školy som začal chodiť v Senci, v
druhom ročníku som prestúpil do Jelky a v piatom
do Bratislavy, kam som potom chodil aj na gymná-
zium. Spočiatku bolo ťažké zvyknúť si na cestova-
nie. Z domu som odchádzal o piatej ráno a vracal
som sa po tréningu o šiestej večer. Prvý polrok bol
veľmi náročný. Dodnes takto deň čo deň cestujem
autobusmi. Teraz si robím vodičský preukaz. Keď
sa mi podarí našetriť nejaké peniaze, možno si
kúpim auto, ktoré by mi zjednodušilo život.
Nikdy si to nechcel „zabaliť“?
Veľakrát, keď som sa zobúdzal o pol piatej, som
si hovoril, že už takto ďalej nechcem žiť. Túžil som
napríklad mať normálne prázdniny ako ostatní
spolužiaci. Kým oni sa tešili na dva mesiace voľna,
mne sa to po týždni začalo všetko znova. Ráno
sommal tréning, poobede druhý, takže sommal
rovnaký režim ako počas školského roka. Nakoniec
som sa však cez to všetko prehrýzol. Povedal som
si, že kvôli futbalu sa to oplatí a že ak sa v ňom
chcem niekam dostať, treba pre to spraviť všetko.
Hovoril si, že ste ponuku Interu dlho zvažovali.
Čo napokon rozhodlo, že si ju prijal?
Bol to určite posun vpred. Nevedel som, či by bolo
lepšie vybrať si Inter alebo Slovan, ale v Interi
mali o mňa veľký záujem, konkrétne pán Gabura,
ktorého snaha asi bola rozhodujúca. Dnes tento
krok rozhodne neľutujem. Boli sme vynikajúci
ročník. Dvakrát sme získali titul majstra Slovenska
a vytvorili sme skvelú partiu. Som rád, že sa časť
z nej udržala pokope, keďže veľa z nás potom
prešlo do Slovana, napríklad Aďo Čermák, Dávid
Hudák, Juro Hajdúch... S Paťom Sabom som ešte
aj sedával v jednej lavici na gymnáziu. Bol som
s ním viac ako s vlastnými bratmi. Aj teraz sme
spolu veľmi často a vždy si máme čo povedať.
Je to výborný kamarát, na ktorého nedám nikdy
dopustiť. Priateľka mi občas vyčíta, že viac času
trávim s ním ako s ňou (smiech).
Bol si už v žiackych kategóriách strelcom?
Vždy som sa tlačil do útoku, bavilo ma to tam.
Keď som prišiel do Interu, nevedel som, čo mám
očakávať. Predsa len chalan z dediny sa zrazu oci-
tol vo veľkommeste... Pomohlo mi, že sme hneď
prvý týždeň išli na sústredenie, na ktorom som sa
zoznámil so spoluhráčmi. Rýchlo som sa oklepal
a darilo sa mi hneď od prvej sezóny, aj keď sme
vtedy hrali ešte len takú električkovú ligu. Boli v nej
zápasy, ktoré sme vyhrali 10:0 a ja som dal sedem
gólov. Posilnilo to však moje futbalové základy.
Vždy som sa vedel dostať do šance, odrazené
lopty v šestnástke si ma ako keby hľadali. Asi to
mám vrodené.
Niektorí tvoji súčasní spoluhráči
ešte zažili slávnu éru PetraDubovského
aďalších výborných futbalistov. Mal si
aj ty na Slovensku nejaký takýto vzor?
Pre mňa bol vzorom v živote i vo futbale môj otec.
Keď som bol malý, fandil som Slovanu a v tom
čase sa mi asi najviac páčil Robo Vittek. Zo sveto-
vých útočníkov mi najviac imponoval Thierry Henry.
Obdivoval som, s akou ľahkosťou strieľal góly
a snažil som sa niečo si z toho zobrať.
Budeš ty najslávnejším
futbalistomv histórii Jelky?
Tak to neviem, ale veľa ľudí v dedine prežíva môj
futbalový osud so mnou. Keď sa chodím pozerať
na zápasy, vždy sa ma pýtajú, ako sa mi darí,
gratulujú, ak dám nejaký gól. Je to pekné. Väčšina
mojich bývalých spoluhráčov z Jelky dnes už pracu-
je, ale stále spolu výborne vychádzame a zaujíma
ich, ako sa mi vo futbale darí.
Keď sedíš na tribúne, nechcú,
aby si impomohol na ihrisku?
Skôr si zo mňa uťahujú, že ocino zase nemá pre
mňa miesto v zostave.
Nedávno sme ťa počas voľného dňa
zastihli pri behu. Pravidelne si dávaš
takéto individuálne tréningy?
Keď chce futbalista niečo dokázať, musí na sebe
pracovať. Ja sa snažím aj vo voľnom čase ísť si za-
behať alebo posilňovať. Hodinka-dve denne nie je
tak veľa. Neďaleko domu tečie Malý Dunaj. Je tam
Futbalistom
už od
narodenia
Tvoj otec je trénerom Jelky, takže pátrať
po tom, ako si sa dostal k futbalu,
asi nemá veľký zmysel...
To je pravda. Ocino ma odmalička tlačil k futbalu.
Bol mojím najlepším trénerom, dal mi základy
a najmä jemu vďačím za to, že som sa stal
futbalistom.
Mal si vôbecmožnosť vybrať si niečo iné?
Na to si už nespomínam. Mám pocit, akoby som
sa s futbalovou loptou už narodil. Odmalička som
nič iné nevidel, celý deň som sa s ňou hral a s ňou
som aj zaspával. Ocino sa najprv snažil priviesť
k futbalu staršieho brata. Keď ho však zobral na
ihrisko, radšej sa pozeral na oblohu ako na futbal.
Napokon vyštudoval právo. Mám aj mladšieho
brata, toho však zatiaľ naplno nebaví nič (smiech).
Som rád, že z nás troch som otcovu túžbu mať
futbalistu naplnil práve ja.
Zažil si otca ešte ako aktívneho hráča?
Už nie. Ako mladý chytal u nás v dedine, potom
chvíľu aj v Senci. Neskôr však pre štúdium kariéru
prerušil. Skončil policajnú akadémiu a pracoval
dlhé roky v Úrade pre ochranu ústavných činiteľov.
Popri tom hrával a trénoval už len na amatérskej
úrovni. Teraz je na dôchodku a futbal si užíva ako
svoj najväčší koníček.
Brankár teda vychoval strelca?
Dá sa to tak povedať. Veľa mi radil, ako sa bran-
kári správajú v rôznych situáciách a ako to využiť
pri zakončení. Otec kvôli mne obetoval strašne
veľa času. Robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby
mi pomohol. Vozil ma na každý tréning a zápas.
Ani dnes si neviem predstaviť, že by chýbal na
nejakommojom zápase.
Ako policajt bol otec na teba prísny?
Áno a som rád, že je to tak. Málokedy ma pochváli.
Aj keď sa mi vydaril zápas, skôr mi vysvetľoval chy-
by, ktoré som spravil. Aj dnes, keď ideme zo zápa-
su spolu domov, mi v aute vytýka, čo som spravil
zle (smiech). Možno práve preto, že ma nerozmaz-
nával, som na sebe ešte viac makal a v konečnom
dôsledku som dostal šancu v prvom tíme Slovana.
Aj čo sa týka školy, vždy na mňa tlačil, aby som sa
učil a nezanedbával ani vzdelanie.
Mama sa zmierila s tým,
že sa doma všetko točí okolo futbalu?
Postupne si zvykla na to, že väčšinu nášho
voľného času vypĺňal futbal a v televízii tiež bežal
každú chvíľu nejaký priamy prenos. Keď sme ešte
bývali v byte a ja som si do zbláznenia kopal loptu
o stenu, bola z toho dosť nervózna. Časom sa však
zmierila aj s tým (smiech). Aj mamina ma veľmi
podporovala, aby sommohol robiť to, čo ma baví.
A rovnako ako ocinovi aj jej za to patrí veľká vďaka.
V jednom rozhovore si povedal, že tvojou
ideálnou predstavou trávenia voľného času je
sledovať s priateľkou prenos z Ligymajstrov.
Neprotestuje proti takémuto programu?
Tiež si zvykla a má iný pohľad na futbal ako kedysi,
keď sme neboli spolu. Je veľmi ohľaduplná a
tolerantná. Musím zaklopať, zatiaľ nám to funguje.
Ona dokáže pochopiť mňa a ja sa jej to zase
snažím vynahradiť. Keď mám voľný čas, trávim ho
s ňou namiesto fákania sa s kamarátmi.
Ako si sa dostal do Bratislavy?
Narodil som sa v Galante, ale odmalička sme až do
mojich šiestich rokov bývali v Senci, kde som začal
chodiť na futbal. Potom sme postavili dom v Jelke,
kde už predtým žila časť našej rodiny. Presťahovali
sme sa a ja som hrával za dedinský tím. Neexis-
tovalo rozdelenie podľa ročníkov ako vo väčších
Veľa nezainteresovaných ľudí vidí predovšetkým výhody, ktoré so sebou prináša život profesionálneho
športovca. To, čo všetko treba obetovať pre úspech a popularitu, zostáva ukryté pod povrchom. Príbeh
najmladšieho hráča v kádri Slovana Karola Mészárosa je v tomto smere veľmi zaujímavý a inšpiratívny.
V jeho prípade stopercentne platí, že čo futbalu dáš, to ti aj vráti.
08:09
rozhovor
VIZITKA
Meno: Karol Mészáros
Dátumnarodenia: 25. júl 1993
Znamenie: lev
Výška: 175 cm
Váha: 68 kg
Obľúbené jedlO: kuracie soté s ryžou
Obľúbený nápoj: minerálka
Obľúbený futbalista: Thierry Henry
ObľúbenÝ klub: Arsenal
PredchádzajúcE klubY:
Senec, Jelka, Inter Bratislava