ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Róbert Mak má za sebou vydarený rok 2016. V júni sa zúčastnil na majstrovstvách Európy, po ktorých prestúpil do ruského Zenitu Petrohrad. Jeho krok vtedy s obavami komentovali viacerí odborníci i reprezentačný tréner Ján Kozák st. Mak sa však v Zenite napriek silnej konkurencii prebojoval do základnej zostavy, darí sa mu aj strelecky a fanúšikovia ho zvolili najlepším hráčom mesiaca november. Počas zimnej prestávky zavítal odchovanec Slovana do Bratislavy, kde futbalovo vyrastal a odmalička obliekal belasý dres.

Robo, veľmi radi sme ťa privítali na pôde Slovana Bratislava, klubu, kde si robil prvé futbalové kroky. Ako si spomínaš na svoje začiatky v Slovane?

Začínal som ako malý chlapec, už ako šesť – sedemročný som chodieval trénovať na Tehelné pole. V Slovane som bol do svojich pätnástich rokov a prežil som tam krásne zážitky. Na Slovan mám len najlepšie spomienky, vždy to bola moja srdcovka, môj najobľúbenejší klub a vždy aj bude. Som rád, že som dostal možnosť hrávať v belasom drese. Tá možnosť ma posunula do zahraničia a do reprezentácie. Vždy som Slovanu za toto všetko vďačný.

Počas pôsobenia v Slovane si v kategórii starších žiakov do 15 rokov prispel k zisku majstrovského titulu. Spomenieš si dnes na ďalšie významné okamihy či trénerov, ktorí ťa v mladom veku najviac ovplyvnili?

Keďže som začínal ako dieťa, tak sa pri mne vystriedalo veľmi veľa trénerov, niekedy nás trénovali aj viacerí súčasne. Nebudem radšej nikoho menovať, aby som žiadneho z nich neurazil (úsmev). S každým trénerom som zažil niečo výnimočné, naučili ma totiž hrať futbal a dali mi do futbalového života veľmi veľa. Čo sa týka zážitkov, tak mi v hlave utkveli ešte časy z pôsobenia v prípravke. Hrali sme vtedy množstvo turnajov po celej Európe, rodičia nás vozili autami, prípadne sme chodili autobusom. Na to sa skrátka nezabúda. V žiakoch už to bolo vážnejšie, nebol to len taký „detský“ futbal. Dorast som už vnímal ako predprípravu na prechod do mužskej kategórie, tam to bolo náročnejšie. V pätnástich rokoch som odišiel do akadémie Manchesteru City. Musím povedať, že aj vďaka Slovanu som sa dostal tam, kde som.

S Manchesterom City si v roku 2008 vyhral mládežnícky FA Cup, keď si vo finále s Chelsea (4:2) odohral celý zápas. V prvom tíme však bola nabitá konkurencia, a tak si v roku 2010 zvolil odchod do Norimbergu. Od roku 2014 si bol v gréckom PAOK Solún a po ME 2016 si odišiel do Zenitu Petrohrad. Dá sa porovnať kvalita gréckej a ruskej ligy?

Keď som odchádzal z Norimbergu do PAOK Solún, tak si každý myslel, že grécka liga nie je tak kvalitná, že nemá svetové alebo európske parametre. Ja som však tento krok chcel spraviť. Na Norimberg nemám najlepšie spomienky, nehrával som tam často a príliš sa mi nedarilo. Potom som dostal ponuku od PAOK Solún, kde to bolo o niečom inom, futbalovo som sa chytil a v priebehu dvoch rokov sa mi začalo veľmi dariť. Myslím si, že v Zenite Petrohrad som práve preto, že som sa pred dvoma rokmi rozhodol odísť do Grécka, kde som pravidelne hrával a zlepšoval sa. Zenit Petrohrad a ruská liga sú už o o niečom úplne inom. Je to veľký európsky, dá sa povedať aj svetový klub, ktorý pravidelne hráva skupinovú fázu Ligy majstrov či Európsku ligu a sú tam veľmi kvalitní hráči.

V Zenite je na tvojom poste veľká konkurencia, stačí spomenúť ruských reprezentantov ako Oleg Šatov či Aleksandr Kokorin. Napriek tomu si sa prebojoval do základnej zostavy, odohral si 21 zápasov s bilanciou šesť gólov a päť asistencií. Fanúšikovia ťa dokonca zvolili za najlepšieho hráča mesiaca november. Máš rád náročné výzvy?

V Zenite je to samozrejme náročné, sú tam výborní hráči. Ja mám rád takéto výzvy, keď môžete dokázať ľuďom, ktorí vám neveria, že na to máte. Aj ocenenie od fanúšikov ma veľmi teší a som zaň vďačný. Mám zmluvu na štyri roky, takže sa budem ďalej snažiť dokázať, že mám na to, aby som hrával v Zenite.

Veľa cestovania, každodenné tréningy, neexistujúce víkendy. Aj taký vie byť život futbalistu. Z pohľadu laika možno jednoduchý, no zrejme sa zhodneme, že ľahký vôbec nie je.

Áno, život futbalistu je ťažký, aj keď si to veľa ľudí nemyslí. Je to náročné, čo sa týka cestovania, rodiny a všetkého naokolo. Každý si však vybral svoju cestu a ja som si vybral futbal, čo doteraz neľutujem. Život bez futbalu by som si totiž nevedel predstaviť. Teraz mám dva týždne voľno a futbal mi už chýba. Beriem ho ako súčasť života, prácu, ale hlavne ako zábavu. Baví ma hrať futbal a zabávať ľudí.

S manželkou Zuzkou vychovávate synov Robina a Alexeja. Ako sa dá popri futbale zvládať rodinný život?

Dá sa zvládať, ale tiež to nie je jednoduché. Zvlášť v Rusku je to o čosi náročnejšie. So Zenitom sa veľa nacestujeme, hráme kopu zápasov a je všeobecne známe, že v Rusku sú vzdialenosti oveľa dlhšie. Musíme to zvládnuť, rodina je doma, podporuje ma a keď mám voľno, trávim čas hlavne s deťmi. Realita je však taká, že som viac na cestách ako doma a veľa si toho spolu neužijeme. Teraz určite využijeme mesiac voľna, budem s manželkou i synmi. Potom už bude nasledovať návrat do kolobehu tréningov a zápasov.

Čo Róbert Mak a sociálne siete? Sledujeme, že si aktívny na sieti Instagram, kde často pridávaš rôzne fotografie.

Mám iba Instagram. Komunikujem tam s fanúšikmi, dávam fotky zo zápasov. Taktiež fotky s deťmi, tie sú moje všetko a sú to najväčšie šťastie. Snažím sa dávať fotografie po našich zápasoch, s rodinou, prípadne nejaké zážitky z výletov.

Vráťme sa ešte k športovej tematike. Už v mladom veku si dosiahol nezanedbateľné úspechy – dvojnásobný najlepší futbalista SR do 21 rokov (2011, 2012), si stabilnou súčasťou slovenskej reprezentácie, hral si na ME 2016, pôsobíš v top európskom klube. Ako by si motivoval mladých futbalistov, aby aj oni dosiahli podobné méty?

Najdôležitejšie je mať to v hlave poriadne upratané. Keď začínaš s futbalom, máš povedzme šesť rokov a hráš pre zábavu, lebo ťa futbal baví. V staršom veku, približne v desiatich – dvanástich rokoch, prichádza zlom. Buď chceš byť futbalistom a berieš šport vážne, alebo len ako koníček, že budeš chodiť na futbal, aby si sa zabavil. Podľa mňa sa každý mladý športovec musí vnútorne vyrovnať s tým, či chce byť futbalistom a ak áno, musí ísť od začiatku za tým, že bude profesionálny hráč. Taktiež treba obetovať veľa vecí. Moje najlepšie roky v puberte som plne obetoval futbalu, nechodil som prakticky nikam von s kamarátmi a už v pätnástich rokoch som odišiel do zahraničia. Takže dnešní mladí, ktorí chcú byť futbalisti, by mali ísť za svojím cieľom, mali by makať a pridávať si na tréningoch aj navyše. Ja som to takto robil, po tréningu som si vždy niečo pridal. Kľúčové je, aby mladí hráči zvládli prechod od dorastu k mužom. Ak tento prechod futbalista zvládne, má veľkú šancu, že uspeje v mužskom futbale. Verím, že v Slovane ešte vyrastie nejeden taký futbalista ako som ja.

Časť nášho rozhovoru sme absolvovali na Tehelnom poli, kde si na vlastné oči mohol sledovať stavebné práce na novom štadióne. Ako vnímaš výstavbu štadióna na mieste, kde si prvý raz kopal do lopty?

Tak, už ju vnímam dosť dlho, keďže sa výstavba ťahá už niekoľko rokov. Som rád, že sa konečne začalo stavať, videl som aj nejaké vizualizácie štadióna. Bude to krásny štadión, ktorý dnes veľmi chýba Bratislave a Slovanu. Všetci sa z výstavby tešia a teším sa aj ja, verím, že sa štadión dokončí čo najskôr a bude to pýcha mesta. Ak bude dobrý štadión, tak prídu aj ľudia. Pevne verím, že to bude krôčik k tomu lepšiemu v Slovane, že to nakopne klub smerom k úspešnejším zajtrajškom.

Chcel by si si ešte niekedy zahrať v belasom drese?

Je to taký môj sen, zahrať si ešte za Slovan. Za mužov som tu totiž neodohral ani jeden zápas. Mám túžbu skončiť s futbalom tam, kde som začal. Dúfam, že to bude na novom Tehelnom poli, kde som vstúpil do sveta futbalu. Pre najbližšie obdobie si prajem, aby som nadviazal na posledné roky, aby sa mi darilo pokračovať v dobrých výkonoch. Verím, že budem pomáhať reprezentácii, čo je pre futbalistu najväčšia časť. Ešte stále mi chýba ten belasý štart, ale som presvedčený, že raz v budúcnosti to príde (úsmev).